Hnev
Posledná nedeľa cirkevného roka
„Vtedy prišli farizeji a radili sa, ako by Ho podchytili v reči. Poslali k Nemu svojich učeníkov a herodiánov, a tí povedali: Majstre, vieme, že si pravdivý a ceste Božej podľa pravdy učíš a nedbáš na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: slobodno platiť cisárovi daň, a či nie? Ježiš prezrel ich zlomyseľnosť a riekol: Čo ma pokúšate, pokrytci? Ukážte mi peniaz, ktorým sa platieva daň. A oni Mu priniesli denár. Spýtal sa ich: Čí je to obraz a nápis? Odpovedali Mu: Cisárov. Tu im riekol: Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božieho, Bohu. Keď to počuli, zadivili sa, opustili Ho a odišli.“
Mt 22, 15 – 22
Nedávno sme si manželkou dopriali to, čo sa nám často nestáva (a pritom by malo) – spoločnú prechádzku večerným mestom, naplneným iba svetlom lámp, vôňou prichádzajúcej jesene a tichom. Kráčať takto ulicami, parkom, či popri rieke, nás vrátilo do čias známosti a pomohlo obnoviť to, na čo mnohokrát v šume povinností a každodennosti zabúdame. Na poslanie byť tu, v prvom rade, jeden pre druhého, tak ako sme si to kedysi sľúbili.
Pri takej prechádzke nie je problém zabudnúť na čas aj na všetko ostatné. No do rozhovoru a spomienok sa akosi potajomky, úchytkom, vkradli i naše problémy – zdravie. Rozhovor sa rýchlo presunul z úletu do zdanlivej „mladíckej nerozvážnosti“ nazad do starostí, trápenia, obáv i pochybností…
No po tom všetkom nádhernom, čo ešte okamih nazad napĺňalo náš spoločný čas sa mi vôbec nechcelo vrátiť sa do toho bežného sveta starostí, trápenia, obáv i pochybností – nie – nechcelo, naopak chcel som predĺžiť to, čo sa už bolo stratilo v minulosti a hoc so správnym úmyslom, no s nesprávnym vyjadrením a gestom zmaril som atmosféru hlbokého rozhovoru, ktorý sa pretrhol a nemohol ďalej pokračovať. Nastalo ticho. Ticho, ktoré sprevádzala nemá, neskôr i vypovedaná výčitka o tom nevhodnom, čo pretrhlo tok myšlienok a nádej, že jeden človek vníma problémy a starosti toho druhého. Ticho, výčitka a rozdelenie. Spoločná prechádzka sa zakončila síce spoločným, no mlčanlivým návratom akoby dvoch síce známych, no unavených indivíduí, a po čase, ktorý ešte pred nedávnom bol našou spoločnou túžbou i radosťou, nebolo ani stopy.
Pýtam sa – komu to poslúžilo? Koho „dobro“ sa tým naplnilo? Moje? Nie! Manželkino? Nie! Komu teda poslúžilo, že nás v tom krásnom okamihu rozdelil? Kto mal úžitok z toho, že z dôverného rozhovoru a blízkosti, z láskavého priblíženia sa k jednote duší, nás vrhol do stavu oddelených indivíduí, ktoré ani len netúžili po vzájomnom dotyku, pohladení, či po slove, ktoré znova zbližuje…? Kto??? Kto je tak krutý, že rozdeľuje to, čo dobré a krásne? Kto rozdeľuje lásku človeka k človeku i lásku ľudí k Pánu Bohu? Komu to poslúžilo?
Odpoveď je jasná – diablovi to poslúžilo – no ani jeho to neurobilo šťastným. On svoje šťastie už dávno stratil, keď sa ako anjel nesúci svetlo vzoprel Pánu Bohu so svojím „non serviam“ – nebudem slúžiť – a po svojom oddelení sa od absolútneho dobra, lásky, pravdy a krásna – prináša svetu, nie tvorí, ale prináša iba nedostatok tohto, pretože sám sa toho všetkého vzdal. Niet u neho viacej ani dobra, ani lásky, ani pravdy a ani krásna… Stal sa diablom – tým – ktorý rozdeľuje, oddeľuje a rozvracia. A tak vnáša do krásy Božieho stvorenia od samého začiatku zlo – nie však ako veličinu v protiklade s dobrom – ale ako nedostatok dobra, ktorého v ňom viacej niet, a tak oň oberá čím viacerých, aby už nikto viacej nebol šťastným a neprebýval v láske svojho Stvoriteľa i v láske s blížnymi.
Ako sa to skončilo? Prišli sme domov. Mlčali, no nevydržali sme ďalej sa „odúvať“. Nedá sa večne chodiť okolo horúcej kaše. Niekto musí urobiť ten prvý krok, ktorý ako sa vraví, láme ľady. Ideálom bude, ak ho urobia obaja a naraz. To je víťazstvo Božej milosti nad našou sebastrednosťou, pocitom možno oprávnenej, no nikde nevedúcej urážky a pod. To je ten žiadaný krok vpred, za hranice svojich ľudských možností. A to je i jediná cesta. Nielen vo vzťahu dvoch ľudí v manželstve. Nielen v rodinných vzťahoch, ale v akýchkoľvek vzťahoch, pretože sme stvorení z lásky, pre lásku a nie sme indivíduá, ale ľudia patriaci do kruhu – rodiny, cirkvi, obce, národa…
I apoštol Peter nie nadarmo napísal: hnevajte sa, ale nehrešte – slnko nech nezapadá nad vašim hnevom, a pokračuje: nedávajte miesto diablovi. Ten síce obchádza ako revúci lev, hľadajúc, koho by zožral, no my sme povinní vzoprieť sa mu a ujde od nás. Nie s ním diskutovať, pretože to sa dostaneme na jeho ihrisko a on má skúsenosť celej ľudskej histórie kde my nič nezmôžeme uhrať. No vzoprieť sa mu v utiekaní sa k svojmu jedinému Pánovi Ježišovi Kristovi majúc na perách modlitbu Otče náš a v hlbokom zamyslení sa nad jej slovami vediac, že i ja i ty sme milované Božie deti, ktoré od momentu svojho Svätého Krstu neoddeliteľne patríme svojmu Pánovi. Nie nadarmo si i náš reformačný otec, Dr. Martin Luther práve v takýchto momentoch opakoval: som pokrstený!
Aj ja som, aj ty si… Nezabúdajme na to! Nie sme pod vládou kniežaťa tohto sveta (ktorý si mnoho trúfa), ale sme milované Božie deti – synovia i dcéry! A to má určovať i naše ďalšie skutky, správanie, rozhodovanie sa. Nie emócie, ale Božia láska a Božia milosť, ktoré jediné majú moc premieňať naše kamenné srdcia na živé a milujúce, slúžiace a obetujúce sa.
Túto situáciu si v duchu dnešného evanjelia a nadchádzajúceho záveru cirkevného roka môžeme premietnuť do akejkoľvek situácie, v ktorej sa ocitneme. Áno, kedykoľvek máme možnosť budovať vzťahy, diabol bude pri nás, aby nám všetko prekazil. Nemá totiž iné na práci. A nie je pre neho zaujímavý ten (tá), koho už má vo svojich rukách, ale ten (tá), koho môže oddeliť od Božej lásky, ako aj od lásky k blížnemu.
Diabol, to nebude čertisko z rozprávky, ale čokoľvek, i ktokoľvek, dokonca i my sami v sebe a naša hriešnosť, ktorá je náklonná k pádu. Diablom bude všetko, čo bude v rozpore s Božou uzdravujúcou a zachraňujúcou milosťou. A verme, že on urobí všetko preto, aby nás rozdelil medzi sebou navzájom a tak i vo vzťahu k Pánu Bohu. Napokon, tak to čítame i v dnešnom evanjeliu. Aj ono je svedectvom toho, ako zákerne postupuje tento otec lži, aby napokon oklamal všetkých, žeby i oni boli rovnako zvrátení, ako on.
Moja otázka znie – chceme to? Pozrime sa na našu spoločnosť v našej malej krajine, v našej cirkvi, medzi nami… Treba ešte niečo hovoriť? Treba niečo dodať? Všetci sme na pomyselných barikádach mysliac si, že práve my máme pravdu, že iba nám sa ukrivdilo, a že a že a že… A čo teraz? A dokedy? Kým sa nezačneme v mene svojich postojov zabíjať? Veď práve do takého stavu nás ten klamár dohnal! Myslíme si, že práve ten náš postoj nás privedie do Nebeského kráľovstva? Premýšľajme… Nájdime si čas a seriózne porozmýšľajme sami nad sebou, nad svojimi postojmi a nad všetkým, čo je kameňom úrazu. Možno práve ty, či ja, môžeme byť tými veľkorysými, ktorí dokážu prijať výzvu Božej milosti a urobíme ten krok k stretnutiu s blížnym. Garantujem vám, že ten krok bude požehnaním, hoci nemusí hneď priniesť výsledok. Dostali sme sa totiž tak ďaleko, že cesta návratu k opätovnému zblíženiu sa medzi ľuďmi si vyžiada veľmi veľa trpezlivosti, lásky, odpustenia a uzdravenia. Jedine to nám môže pomôcť.
A nezabúdajme na jedno! To hlavné! Jediný, kto má právo sa hnevať, je náš Nebeský Otec, pretože On zaplatil za život každého jedného človeka tú najvyššiu cenu. A On nám zhovieva, chce, aby sa každý jeden človek obrátil a vrátil sa k Nemu, k absolútnej láske a v tejto láske i žil – ako tu na zemi, tak i potom v nebi – pretože láska jediná nikdy nezanikne. K nej sme i my pozvaní. Amen.
Modlitba
Pane Ježiši Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nad nami, hriešnikmi! Amen. Otče náš… Sláva Bohu…
Bohuznámy evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: Andre Hunter on Unsplash
Zdroj tohto článku je ASLOZ na Slovensku a originál nájdete na lokalite https://asloz.sk/hnev/