Keď vlk zostal vlkom
Nedávno našu cirkev navštívili mladí študenti z teologickej fakulty v Nemecku.
Témou návštevy bola socialistická diktatúra a jej vplyv na vývoj a súčasnosť ECAV na Slovensku. Zaujímali sa, ako sa naša cirkev vyrovnala s príslušnými spoločenskými výzvami a ako sa tieto spomienky odzrkadľujú v dnešnom vývoji našich cirkví – EKM (Evanjelická cirkev v Strednom Nemecku) a ECAV na Slovensku.
Výsledok? Kto nepozná zákulisie, uverí tomu, čo sa mu prezentuje. Socialistická doba nebola pre cirkev prínosná. Naopak, mnohým veriacim uškodila. Cirkev zdevastovala a, čo je najhoršie, umožnila bujnieť zlu v priamom strede cirkvi, v jej vnútri, dosadením „svojich“, tzv. ľudí s Judášovým komplexom. Ľudí, ktorí zrádzali a manipulovali, a napokon po revolúcii tvrdili, že oni robili len to, čo bolo pre cirkev dobré.
Žiaľ, ani knihy o životných bojoch niektorých našich evanjelických kňazov, bratov a sestier vo viere neumožňujú čitateľom poznať to, ako sa znova aj po Nežnej revolúcii v roku 1989 stretávali s nekalými praktikami tých, ktorí bývalému režimu podali nielen svoje prsty a upísali sa diablovi režimu, ale neustále naďalej dosvedčujú skutkami zla proti bratom a sestrám v cirkvi, akoby sa režim ani nebol zmenil.
Minulá doba sa odsudzuje. Mnohí sa na tejto téme priživujú, radi nadávajú na tých, čo vtedy bránili cirkvi prekvitať. Ale či to často nie sú tí istí ľudia? Nepoužívajú tie isté praktiky aj dnes?
Vlci minulej doby sú stále tu, aby trhali Božie stádo, jedného po druhom. Trhajú tých, ktorí vidia ich vlčie spôsoby. Ostatných zastrašujú, vyhrážajú sa im, demoralizujú cirkevné zbory, štvú laikov proti svojim farárom a farárov uplácajú funkciami.
To sa mladí študenti z Nemecka zaiste nedozvedeli. Ani to, ako biskup klame pred súdmi. Ako sa upiera právo na odpoveď. Ako sa manipulujú právnici, ktorí si evanjelickú cirkev mýlia s katolíckou. Rovnako sa nedozvedeli, ako sa stačí vyjadriť kriticky – a hneď príde výstraha od seniora.
Príbehy väznených bratov farárov či sestry farárky Bancíkovej by pre nás mali byť poučením. Žiaľ, slúžia len ako téma pre prednášateľov. História nás má poučiť, aby sa zlé veci neopakovali. Povzbudzujúce vo viere je dnes len to, že napriek destabilizácii cirkevných zborov, likvidácii oprávnených kritikov, prijímaniu zákonov zbavujúcich cirkevné zbory právomoci či okliešťujúcich ich svojprávnosť, Kristus koná svoje dielo spásy.
Cirkev trpí, ale vrchnosť sa teší. Zaiste, podujatia sa konali aj počas vojen a vrchnosť si tak chlácholila svedomie.
No dnes biskupi hanobia evanjelikov. Pravda sa potláča – nazýva sa lžou. Cirkevné zbory boli zákonmi donútene platiť do ústredia cirkvi. Od peňazí, teda od platenia do ústredného fondu, sa odvíja služba, pomoc a celkovo život v cirkvi. To sú novodobé odpustky? Kam sa to evanjelická cirkev dostala? Prenasledujú sa bratia a sestry, evanjelici, ktorí poukazujú na „keťasenie“ v cirkvi, ako hovoril náš niekdajší profesor na teologickej fakulte. Namiesto nápravy v cirkvi chce toto vedenie vyhrať „boj“. Nútia pritom uznať lož sa svoju pravdu! Sami nevedia, čo je zlé a čo je dobré? Veriacich oklamávajú prevrátenými rečami a svetských ľudí utvrdzujú v tom, že peniaze a známosti hýbu svetom. Nevieme, že kresťanom – veriacim človekom má hýbať Boh? Čím sa hýbe naša evanjelická cirkev? V cirkevných zboroch veríme, že Kristom. No mimo cirkevných zborov prichádza na zbory len spŕška požiadaviek na financie a hrozba likvidáciou nimi zvolených duchovných, ak nezaplatia „výpalné“.
Skutočne si evanjelická vrchnosť a funkcionári vážne myslia, že Pána Boha do toho nič, aké zákony sa v cirkvi prijímajú? Aké spôsoby proti evanjelikom sa používajú?
Aj dnes sa dejú veci totožné s praktikami bývalého režimu (okrem väzenia – aj to by však niektorí veľmi radi použili proti evanjelikom). Evanjelická cirkev sa nezbavila vplyvu eštebáckeho riadenia, a to z jedného dôvodu: dala sa po revolúcii oklamať a dovolila ďalej byť vo funkciách ľuďom z temnou eštebáckou minulosťou. Vlčie spôsoby teda veselo pokračovali a pokračujú ďalej až do dnešných dní.
Týmito spôsobmi sa nakazili agenti ŠtB z radov farárov – boli takí aj v našej cirkvi. Tým cirkev strácala kredit, ako sa pred rokmi vyjadril brat farár Ján Hroboň, ktorý povedal: Som už z toho unavený a nie sú signály, že by sa niečo skutočne pohlo, je tendencia nijako to stlmiť. My sme boli schopní po revolúcii len liturgického pokánia.
Stále majú pocit, že oni to musia riadiť, a tak to aj vyzerá: stále a stále roztržky, rozbroje. Lebo oni určia, kto môže a kto nemôže byť farárom, komu je potrebné pomáhať a komu je potrebné škodiť. Kto ich neuposlúchne, je na zozname „buričov“, neposlušných. A títo ľudia, ktorí nerešpektujú nikoho, sa stále hnali za funkciami, aby potom mohli terorizovať iných.
Keď je srdce na pravom mieste, tam by mal byť pokoj. Ale kde je srdce a kde bolo pri biskupoch, senioroch, farároch? Z pozície moci sú schopní dehonestovať život ľudí. Obviniť a odsúdiť kohokoľvek.
Nie, bývalí eštebáci! V reformovanej cirkvi sa takí nemali mať možnosť znova dostať do funkcií. Veď ak sa niekto stane agentom organizácie, ktorá chce cirkev zlikvidovať, to znamená, že aj jej aktívnych členov, potom taký človek nie je pre cirkev prínosom, lebo myslí len na seba a svoje výhody.
Biblia hovorí jasne: Nemožno slúžiť dvom pánom. Ale eštebáci v cirkvi si asi povedali, že oni to dokážu. Výsledok? Množstvo zničených životov. Cirkev v sústavných sporoch. Odklon od evanjelickej spolupatričnosti. Nevraživosť medzi veriacimi. Podpora klamstva, podpora tých, čo sú ochotní zradiť, klamať, korupcie, prekrúcanie histórie. To všetko si evanjelická cirkev ďalej nesie ako ťažký batoh. Lebo nie Kristus, ale človek chce vládnuť v cirkvi namiesto Krista. A niektorí túžia byť tými Petrami, jedinými, bez ktorých to vraj cirkev nezvládne. Skutočne? Až tak hlboko zraňujeme Krista – znova a znova v cirkvi, že je nám lož milšia ako pravda?!
Konanie čiastkových dobrých skutkov nezmaže devastáciu ľudských životov – to by si bývali eštebáci mohli uvedomiť. No oni skôr zahoria novou vášňou pomsty ako skutočným pokáním nad tým, že sa robili namiesto Krista v cirkvi bohmi, a tak zasiali do cirkvi mnoho trápenia a bezbožnosti.
Na adresu bývalého emeritného biskupa Júliusa Fila sa jeden člen vyjadril takto: Bol našej misijnej činnosti naklonený. Mal veľmi dobré zahraničné kontakty, veľa vecí celkom podporoval, to bolo pozitívne. ZED ho dotlačil k tomu, že už nekandidoval, to bol až trocha radikalizmus. Oni boli z neho nešťastní, pretože on mal skutočne sklony katolíckeho biskupa vládnuť, tváril sa demokraticky, ale všetko pretláčal silou, tiež keď sa stavala fakulta, tak všetku či prevažnú zahraničnú pomoc, ktorá išla na hocijaký projekt, stiahol na fakultu… My sme dostali napríklad peniaze na „Projekt…. “, a ja som ho prácne o to musel žiadať, ešte chcel 30 percent si nechať. Musel som to vyboxovať na základe toho, že mi to zo zahraničia písomne prisľúbili.
Týmto nechceme dehonestovať, ale chceme poukázať na spôsoby, ktoré sa podobne tiahli celou cirkvou. Diakonia, Reformata a pod. Zdá sa vám, evanjelici, správne, keď ten, kto dobre spravuje veci v cirkvi, má byť napokon potrestaný? A keď sa nedarí potrestať ho hneď, tak sa roky hľadajú spôsoby, aby sa tak stalo?! Či už je to cez známych sudcov, či cez seniorov, na ktorých sa tlačí, či odporúčaním, aby sa s dotyčným nebavili, nepomohli mu, každú pomoc pre neho blokovali alebo až tak, že ho dehonestujú aj vo svetskom zamestnaní, aby prišiel o prácu.
„Čierny zoznam“ osôb – persona non grata – vytvorený bývalými farármi, ktorí sa upísali ŠTB, obsahuje mená tých bratov a sestier v duchovnej službe, ktorých je potrebné obmedzovať v práci pre cirkev, čo nie je nič iné, ako pokračovanie v devastácii cirkvi. Na druhej strane, persona grata je každý, kto hriech schvaľuje, vie uplatiť, dať všimné a ochotne aj zradiť bratov a sestry vo viere, len preto, aby sa mal dobre. Toto má byť správna cesta pre evanjelickú cirkev v 21. storočí?!
Skôr to pripomína zaspanie v bývalom režime. Aj teraz chce niekto súdiť a odsúdiť, aby už v cirkvi nebol nik, kto by sa ozval a povedal: Cisár je nahý. Zaiste, nikto nie je bez chyby. Ale vyhadzovať zo služby duchovných, snažiť sa o to, aby sa im uškodilo v čo najväčšej miere, len pre osobnú zášť funkcionárov, skrývajúcich sa za mantry o poslušnosti atď., nie je nič iné, len pokračovanie nekalých praktík bývalého režimu voči veriacim.
Cirkev nie je firma, ktorú si niekto sprivatizoval a patrí jednému majiteľovi či pár akcionárom, ktorí vyhadzujú z práce, koho chcú. Hlavou cirkvi je vždy Ježiš Kristus, ktorý takéto mocenské správanie vždy odsudzoval. Niekto sa však zjavne doposiaľ domnieva, že len on vie posúdiť, čo je dobré pre cirkev, a preto nerešpektuje nikoho a nárokuje si aj právo na majetok cirkevných zborov či životy veriacich. A robí s nimi, čo sa mu zachce. Preto cirkev nerastie, ale jej členov ubúda a nepomôže ani široké otvorenie dverí do cirkvi všetkým. Bez viery nie je možné páčiť sa Bohu. Preto neveriaci v cirkvi narobia viac škody ako úžitku. O to horšie je, ak sa veriaci človek odkloní od Krista a koná ako neverec.
Kristus povolal človeka do služby svojím slovom a láskou k človeku – a teraz sa zo služby vyhadzuje kvôli ľudským egám, ktoré chcú ako agenti ŠtB donášať a ničiť život. Znefunkčnenie jednoty cirkvi sa podarilo práve tomuto vedeniu. Zastrašovanie a likvidácia veriacich ešte žiadnu cirkev nepovzniesla.
Jednota je jedine v Kristovi. Jednota v hriechu je bezbožnosť. Jednotne hovoriť lož, to nanovo križuje Krista v cirkevnom spoločenstve. To nie je cesta k oslave Božieho Syna, ale Jeho dehonestácia.
ZED, stavovská organizácia farárov, povedzme si, je v podstate okrem fondov neúčinná. Zbory sú v zajatí centrálnej administratívy. A ako mantra sa na zastrašenie používa formulka: Si neposlušný.
No nie neposlušní Bohu, milí evanjelici. Vrchnosti sa boja len o svoj imidž. Veď kto dobré robí, ten sa nemusí báť o to, či ho niekto má rád. Nemusí si vynucovať poslušnosť. Nepotrebuje, aby sa pred ním ľudia ponižovali – ale slúži tak, ako mu prikazuje Kristus.
Láska zle nerobí, čítame v Písme svätom. Prečo teda cirkev počúva hlasy minulého režimu?!!!!!
Kristus je život! On život dáva. Ten, kto život berie, kto život ničí, kto život sťažuje, kto posúva do funkcií násilníkov či ľudí bez úcty k človeku, ten s Kristom nemá nič spoločné.
Okrem prezentácie pred návštevami je potrebné si priznať vinu, že stav v cirkvi závisí aj od toho, aký postoj k veriacim má vrchnosť. Kristus má k ľuďom pozitívny vzťah. Ale keď niekto núti ľudí páchať hriech a lož presadzuje ako pravdu, to nie je Kristov človek. Musíme si priznať, že v skutočnosti naša cirkev nemá víziu. To, čo sa tu teraz prezentuje, je len chcenie, bez toho, aby Kristus skutočne vládol ako Hlava cirkvi.
Ak cirkev kopíruje svet v jeho neláske a klamstvách, dokonca ho v nich predbieha, nie je to v poriadku.
Ak si niekto mysli, že agresívne správanie, aj keď je zakrývané rôznymi maskami, je v poriadku, je na mieste použiť slová dnešnej generácie: To si z nás robíte srandu?
Liekom k zdravej cirkvi je návrat ku Kristovi bez pomoci eštebákov a ich správania, ktoré vniesli do cirkvi ako rakovinu, čo ničí evanjelikov aj po Nežnej revolúcii. Úcta a láska k Bohu a ľuďom je cestou k zdravej cirkvi. Preto nie je potrebné podporovať to, čo evanjelickú cirkev rozkladá, ale to, čo jej nanovo otvorí cestu k uzdraveniu a netoxickým vzťahom. Určite tomu nepomôžu ľudia nasiaknutí túžbou po moci, túžbou ovládať iných, túžbou po svojom zabezpečenom živote, získanom však škodením bratom a sestrám.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: Lukas Kokkonen on Unsplash
Zdroj tohto článku je ASLOZ na Slovensku a originál nájdete na lokalite https://asloz.sk/ked-vlk-zostal-vlkom/