Kristus v zadnej lavici
Keď domýšľanie si o svojej neomylnosti posiela Krista do zadnej lavice.
Nazývame Ho svojím Spasiteľom, Pánom – ale na svätom mieste, v cirkvi, vidíme niečo, čo sa vymyká úcte k Tomu, ktorého menujeme Spasiteľom a Pánom, keď nadradenosť a pocit moci vie s „dobrým svedomím“ poslať Ježiša Krista do pomyselnej zadnej lavice. Nie, nik Krista nevyháňa z cirkvi oficiálne. To Ho len svojimi rozhodnutiami najvyšší orgán, napr. synoda, posiela do kúta či poslednej lavice. Tak ako aj evanjelická cirkev dnes znova posiela ľudí do kúta, aby nemohli pracovať pre Krista, hoci sa proklamuje opak.
Alarmujúci stav cirkvi netrápi nikoho z tých, ktorí z nej majú dobrý platový profit. Pritom vraj od 1 200 do 5 000 členov ročne klesne počet evanjelikov v jednom z našich dištriktov. Nejde o úmrtia, ale možno o ľudí, ktorí netúžia po osočovaní a totalite v evanjelickej cirkvi. Mnoho je aj takých, ktorým sa potvrdilo presvedčenie, že prezentácia viery vyhrážaním sa, klamstvami v cirkvi vôbec nezaostáva za svetom. Netúžia preto zažívať to, čo vo svete len v cirkvi je to obalené krásnymi rečami.
Zaiste, niekto by týchto ľudí aj na synode mohol hneď urážať, že sú samoľúbi a samospravodliví a nevedia, že všetci sme hriešni, robia sa lepšími, nevedia odpúšťať atď.
No rozpor medzi slovami a činmi nie je iba fráza, ktorú používa zlý človek, aby urazil čestných ľudí. Často je to realita, keď ani evanjelici nechcú byť urážaní, znevažovaní v prostredí cirkvi a nútení poslúchať reči posmievačov a tých, ktorí vytvárajú scenáre na ničenie ľudského života. Keď sú volaní k pravde, hodnotám a potom odporúčaniami, niekedy vyhrážkami nútení ku lži a nehodnotám. Za odmenu možno dostanú funkciu, ale stratia pritom svoje svedomie, ktoré im Kristus daroval. Uveria lži, že môžu rozhodovať o živote iných o ich prosperite či byť strojcami ich problémov. Kristus je v zadnej lavici!
Pravdou je, že pandémia ukázala mnohým cestu, ako si zachovať vieru, hoci nie najsprávnejším spôsobom, lebo už netúžia po spoločenstve. Ale pre ich duchovné zdravie je to lepšia cesta, ako byť v jednote s hriechmi klamstva a výmyslov.
Je lepšie byť s Kristom vzadu a čistým svedomím, ako byť poklepávaní po pleci preto, lebo pravdu nik nehľadal.
A tak sa musí Kristus prizerať tomu, ako niekto berie slobodu a dávno vydobyté práva cirkevným zborom, duchovným aj radovým členom cirkvi. Vraj, čo Pána Boha do toho, ako si to my zariadime! Skutočne? Pána Boha do toho nie je nič, keď ten, čo má byť vzorom, vzorom nie je?! Keď skrze Jeho Syna sme boli navrátení do večného života? Nič Pána Boha do toho nie je, keď sa prijímajú zákony bez súhlasu dotyčných? Ak niekto porovnáva štát a cirkev a nevidí rozdiel, nemôže hovoriť o svetle pre svet, ak mu všetko splýva. Cirkev má byť svetlom aj vtedy, ak štát zlyháva. Sme alebo nie sme iní? Ak niekto miluje svet, miluje aj Krista? (Pozrite si biblický verš, aby tu niekto nepolemizoval o láske k horám a podobne.)
A tak tu niekto vytvoril v cirkvi skupiny my a vy. Pravdu povediac, vždy to tak bude, a to až do času, dokiaľ si všetci neuvedomia, že mamona nemôže byť na prvom mieste, ani sláva a prestíž. Zjednotenie v cirkvi nemôže byť zjednotením v nasledovaní cesty útlaku!
Spolupracovať na Božom diele sa nedá tam, kde klamstvo získalo prvé miesto v cirkvi. A Kristus, ten má vraj byť ticho. Lebo vraj si je potrebné odpúšťať a zmieriť sa. Zmieriť sa s hriechom, klamstvom? S výmyslami? Tak mnoho slov, ale málo pravdy v cirkvi, to vždy vyháňa Krista do poslednej lavice v cirkvi, kde Jeho hlas, ak by aj niečo povedal, dopredu nezaznie. A tak sa stalo, či si to niekto prizná, alebo nie, že Krista umlčali vo verejnom priestore cirkvi. Stačí, že príde zasadnutie synody a Kristus sa k slovu nedostane. Musí Mu postačiť úvodná a záverečná pobožnosť. Dôležitejšia je jednota – rozumej funkcionárske vzťahy.
Niekto stav cirkvi nazýva rozdelením, nejednotou atď. Ale jednota nie je v cirkvi postavená na hriechu ani na jednotnom názore synodálov, ak ich názor je protikresťanský a protievanjelický, lebo ľudské návrhy sú často poznačené na ľudskom vnímaní reality podľa toho, kto komu fandí. Vtedy sa vytráca to podstatné, za akými pravdami kto ako stojí.
Volanie po jednote, zjednotení, o ťahaní za jeden koniec, obetovaní sa pre cirkev už nevyznieva agitačne, ale skôr odpudivo. Práve kvôli stavu, keď vyjadrenia nesúhlasu, kritika alebo volanie po neodkláňaní sa od evanjelictva narážajú na tvrdý odpor súčasného vedenia, akoby boli nedotknuteľní na zemi, ktorí nemusia nasledovať Krista, ale len komerčné zámery a svoje výklady situácie, ktoré si samy namodelovali vzájomnými klamstvami, resp. úmyselne cielenými nepravdivými informáciami.
Nastavenie nových pravidiel pre cirkev likvidovaním podstaty evanjelictva nie je správne riešenie. Ľudí nepriláka model, ktorý vidia vo svete. Hľadajúcich nezmení nálepka Kristus na svetskom zmýšľaní. Hriech rozporu medzi skutkami a slovami a obmedzovanie práv v evanjelickej cirkvi zatvára dvere pre nových členov, starých odpudzuje a nerozhodných priamo vyháňa z cirkvi. Skákacie hrady a misionovanie zmisionovaných nevylepšia úmyselne mocenské ovládanie ľudí a nevytvoria z toho príťažlivú cirkev ako domov. Kto by chcel bývať v takom dome, kde zrušili normálne pravidlá a nastolili diktatúru s tvrdením, že pravidlá je potrebné dodržiavať?
Nie je pravidlo ako pravidlo, ani zákon ako zákon. Nie je úcta ku Kristovi ako úcta ku Kristovi. No tak sa zdá, že Kristus Pán bude ešte musieť sedieť v zadnej lavici. Lebo ak by vraj niekto nechcel rešpektovať uznesenia synody, viedlo by to k rozkladu a anarchii cirkvi…
Čo na to hovorí Kristus Pán? Nad tým sa radšej nik nezamýšľa. Lebo odpoveď asi tušia.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: Josh Applegate on Unsplash
Zdroj tohto článku je ASLOZ na Slovensku a originál nájdete na lokalite https://asloz.sk/kristus-v-zadnej-lavici/