Napomínam vás
17. nedeľa po Svätej Trojici
„Napomínam vás teda ja, väzeň v Pánovi: Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní, vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske a usilujte sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst; jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých.“
Ef 4, 1 – 6
Milí bratia a milé sestry! Keď som na fakulte učil homiletikum, viedol som študentov, k tomu, že úlohou kázne nie je síce reflektovať na spoločenské dianie, ale ono sa zas nedá ani odignorovať, obísť. V súčasnosti vo všetkých správach informujú o vojne na Ukrajine, ktorá sa nás síce priamo nedotýka, ale keď sme v Cirkevnom centre voľného času v Brestovci U Svítkov prijali matky s deťmi, ktoré museli opustiť domovy, počúvali sme ich príbehy. Jeden turnus prišiel za hrozivých okolností. Za ich autobusom, tiež plnom žien a detí ruská raketa zničila všetkých, čo v tom druhom autobuse boli. Videli to na vlastné oči. Pre nás niečo neuveriteľné, pre nich len jeden z ďalších vojnových zážitkov. Sme zhrození z postoja ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá výrokmi svojich najvyšších predstaviteľov vyjadruje súhlas s ruským vojnovým ťažením. Je to postoj tzv. kresťanov?
V liste Efezským nám apoštol pripomína povolanie nás, kresťanov, spoločne budovať Pánovu cirkev. Hnacou silou, „motorom“ tohto budovania je znášanlivá láska, jednota Ducha a zväzok zmierujúceho pokoja. Kde niet znášanlivej lásky, jednoty Ducha, kde namiesto zmierenia je spoločenstvo kresťanov nivočené súperením medzi jednotlivcami či skupinami – bez úsilia o nápravu, tam nemožno očakávať, že ľudí oslovíme, že uveria našej zvesti, že naplníme poslanie, ktoré nám Kristus zveril. Keď sa ako cirkev zaoberáme samými len sebou, či svojimi spormi je potrebné pripomenúť, že svet to pramálo zaujíma. Svet – naše okolie očakáva od cirkvi čosi iné: oslobodzujúce slovo, radostné novinu, svetlo do beznádeje. Tiež jasné slovo odsúdenia tých, ktorí sa síce hlásia ku kresťanstvu, ale svojimi vyhláseniami, či skutkami popierajú podstatu kresťanskej lásky, ktorá hlása porozumenie, nie nenávisť a zabíjanie. No pýtam sa, ako reagujeme na vzniknutú situáciu? Tvárime sa, že sa nás to netýka, veď nás chránia naši partneri v zbrojárskom pakte? Ako na naše postoje reaguje sekulárny svet? Čím viac sa ako cirkev zaoberáme iba samými sebou, len našimi problémami, tým menej je pre ľudí mimo cirkev kresťanstvo zaujímavým, tým menej ich oslovuje. Kresťanská cirkev oslovuje, keď je otvoreným spoločenstvom, v ktorom ľudia poznajú, čím môžu byť, v ktorom si uvedomujú: tu sa ľudia vnímajú a prijímajú ako Božie deti, ako bratia a sestry v Kristovi, ako súčasť chrámu Ducha Svätého. To nie je možné bez svornosti, bez úsilia o jednotu, bez otvárania sa pôsobeniu Svätého Ducha.
Jeden teológ v súvise s tým hovorí: Duch Svätý je prítomnosťou Boha medzi nami. Bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus je minulosťou, evanjelium mŕtvou písomnosťou, cirkev iba organizáciou. Autorita je ovládaním, misia propagandou, služby Božie akousi spomienkou a kresťanské konanie otrockou morálkou. Ale v neoddeliteľnom spoločenstve s Duchom Svätým– keď sa nanovo otvárame Jeho pôsobeniu – je vzkriesený Kristus tu, evanjelium je životnou nutnosťou – tým, bez čoho sa nezaobídeme… (voľne podľa Josefa Zvěřinu). Takúto cirkev môže svet spoznať vtedy, keď sa usilujeme o vzájomné vzťahy, pomoc, keď zdieľame bremená jedni druhých, ako nám to prikazuje naša viera. Všimnime si apoštola Pavla: Napomína cirkevný zbor, ale nie ako ten, kto iba vyžaduje a karhá so zdvihnutým ukazovákom, ani ako ten, kto vie všetko lepšie. Pavel napomína, nabáda k jednote tak, že Efezským kresťanom – a dnes aj nám – pripomína centrum našej viery: Jeden Pán, jedna viera, jeden krst. Povedané inak: Krstom v meno Trojjediného Boha bolo do každého z nás vložené semienko milosti Ježiša Krista, lásky nebeského Otca a spoločenstva Ducha Svätého. A ako pokrstení sme povolaní rozvíjať tieto dary, nechať rásť semiačko do nás vložené. Keď Duch Svätý, ktorý všetko oživuje zostane v strede, nasmeruje nás k Ježišovmu krížu, kde zomiera naše sebecké ego. „Jeden Pán, jedna viera, jeden krst; jeden Boh a Otec všetkých. V krste sa toto panovanie – táto najlepšia ponuka vlády ponúka aj nám. Jednota cirkvi neznamená, že poprieme Ježišove slová: „Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“ (J 14, 6). Pred 25. rokmi (27. 10. 1986) najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi pápež Ján Pavol II. zorganizoval v Assisi stretnutie predstaviteľov rôznych svetových náboženstiev, aby sa modlili za mier. Pápež dovolil dalajlámovi postaviť na oltár sochu Budhu. Modliť sa za mier je správne, vytváranie medzináboženského frontu, čo aj pod hlavičkou mieru, je však popretím všeobecnej potreby vykúpenia – spreneverením sa biblickej zvesti, že „nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia“ ako meno Ježiš (Sk 4, 12). V jednej evanjelizácii brat farár Ulrich Parzany na službách Božích v športovej hale podčiarkol, že je iba jedna cesta k Bohu – Ježiš Kristus. Zároveň podotkol, že jestvuje mnoho ciest, veľa rozličných spôsobov ako prísť k Ježišovi, mnoho rozmanitých foriem, ako ľuďom priblížiť – sprostredkovať obsah kresťanskej viery, ale že iba cez Ježiša prichádzame k Bohu.
Aký postoj zaujať k rôznosti foriem? Pavel nabáda: „Vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske.“ Láska má na zreteli dobro blížneho. V spojení: „znášať sa“ počujeme slovo „niesť“ a s ním sa nám vybaví „bremeno“. Znášať sa vospolok v láske – nie je ľahké cesta. Vyžaduje námahu, trpezlivosť, čas, ochotu odpúšťať. Nie je to ľahká cesta, ale je znesiteľná. Ježiš ňou kráčal. V láske šiel na kríž, aby odstránil bariéru, ktorá nás delí od Boha aj od ľudí. Ak toto budeme mať na pamäti, no aj tí, ktorí rozhodujú o živote, mieri či vojne v krajinách, vtedy zavládne porozumenie medzi ľuďmi i národmi. Vo viere v Neho, v zachovávaní pokynov tohto Pána Vekov je sila, aby sme sa navzdory všetkej rozdielnosti usilovali zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja.
V úvode spomenul Ukrajinský problém. V spoločnosti sa vedie dialóg, či pomáhať Ukrajine, alebo nie. Kresťanský postoj od nás žiada, aby sme zdieľali ich údel. Ale aby sme aj pozdvihli svoj hlas proti nezmyselnej vojne, v ktorej zomierajú nevinní, najmä deti. To nás nesmie nechať ľahostajných, lebo súčasná situácia žiada od nás jasnú odpoveď. Aby sme podľa slov apoštola ukázali svetu, že berieme vážne slová Božie napomenutie a ideme príkladom v rodinách, zboroch, v cirkvi, a tak aj v spoločnosti. Lebo tak mienim, že aj naša cirkev má čo naprávať vo svojich prejavoch, lebo tratí sa vzájomná úcta, porozumenie, čo poznávame najmä my, staršia generácia, ktorá je na okraji záujmu tých, čo síce hlásajú slovo Božie, ale skutky svedčia o tom, že tých hore málo zaujíma život odpísaných. Podobne ako okrem zopár výrokov politického charakteru, aj skutočná situácia utečencov, ktorí stratili svoje domovy, ale aj záujem mocných o ich údel. Potreba pokánia je výzvou všetkých, čo berú vážne oslovenia apoštola, lebo čas milosti sa kráti… Amen.
Modlitba
Všemohúci Bože, Otče náš nebeský, Ty hľadíš na všetkých na tejto Zemi a mnohí si myslia, že si vzdialený, ako by si nepočúval prosby a modlitby úbohých, najmä utečencov, čo museli ujsť pred hrôzami vojny. Pochybnosti zmietajú aj s vernými nasledovníkmi nášho Pána, veď pýtame sa, prečo sa to všetko deje, keď zomierajú nevinní. Ďakujeme Ti, že nás vo svojom slove ubezpečuješ, že nie si vzdialený ľudskej biede, umieraniu vo svete, utrpeniu vojnových obetí. Prosíme Ťa, zasiahni zo svojej nebeskej výsosti, skloň sa k obetiam a utečencom, aby netratili nádej, že sa to všetko nezmyselné zabíjanie skončí a zavládne pokoj, o ktorý v modlitbách prosíme. Pre nášho Pána a Spasiteľa, ktorý raz príde súdiť živých i mŕtvych, aby sa všetci spamätali a činili pokánie. „Daj Bože pokoja, jak dažďa jarného, jak slnka teplého a bôle sveta sa zahoja, zahoja!“ Amen
S použitím myšlienok J. Zvěřinu, Ľ. Fazekaša a ďalších prameňov
Piesne: ES č. 573, 686
Mgr. Samuel Ján Mišiak, PhD.
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: Shutter Speed on Unsplash
Zdroj tohto článku je ASLOZ na Slovensku a originál nájdete na lokalite https://asloz.sk/napominam-vas-2/