Neboj sa, len ver!
6. nedeľa po Svätej Trojici
„Tu prišiel jeden z predstavených synagógy, menom Jairos, a keď Ho uzrel, padol Mu k nohám a veľmi Ho prosil: Dcéra mi umiera, príď teda, polož na ňu ruku, aby ozdravela a žila. A šiel s ním; nasledoval Ho veľký zástup a tlačili Ho. Medzitým akási žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok a mnoho trpela od mnohých lekárov a strovila všetko, čo mala, a nič jej neosožilo, ale naopak: bolo jej vždy horšie, – keď počula o Ježišovi, prišla v zástupe odzadu a dotkla sa Mu rúcha. Lebo si povedala: Ak sa Mu čo aj len rúcha dotknem, ozdraviem! A hneď vyschol prameň jej krvi a pocítila v tele, že je vyliečená z múk. Ale Ježiš hneď pocítil, že vyšla z Neho sila, obrátil sa v zástupe a spýtal sa: Kto sa mi dotkol rúcha? I povedali Mu učeníci: Vidíš, že sa zástup tlačí na Teba, a spytuješ sa: Kto sa ma dotkol? Obzrel sa, aby videl tú, ktorá to spravila. No žena, ktorá vedela, čo sa s ňou stalo, prestrašená a trasúc sa pristúpila, padla pred Ním a povedala Mu celú pravdu. On jej povedal: Dcéra, tvoja viera ťa zachránila; choď v pokoji a buď uzdravená zo svojho trápenia. Ešte hovoril, keď prišli ľudia od predstaveného synagógy so zvesťou: Už ti dcéra umrela, načo ešte obťažuješ Majstra? Ale Ježiš, keď počul, o čom je reč, povedal predstavenému synagógy: Neboj sa, len ver! A nikomu nedovolil, aby Ho nasledoval, len Petrovi, Jakubovi a Jánovi, bratovi Jakubovmu. A prišli do domu predstaveného synagógy. Keď videl zhluknutie mnohých plačúcich a bedákajúcich, vošiel dnu a povedal im: Prečo robíte hluk a plačete? Neumrelo dieťa, ale spí. A oni Ho vysmiali. Nato vyhnal všetkých, vzal so sebou otca a matku dieťaťa i tých, čo boli s Ním, a vošiel tam, kde bolo dieťa. Chytil dieťaťu ruku a povedal mu: Talitha kumi! – to znamená v preklade: Dievča, hovorím ti, vstaň! A dievča hneď vstalo a chodilo; bolo totiž dvanásťročné. A z veľkého úžasu boli ako bez seba. On im však prikazoval, aby sa o tom nikto nedozvedel. Potom kázal dať jej jesť.“
Mk 5, 22 – 43
V prečítanom texte sa nachádzajú dva príbehy, no ja sa budem venovať tomu, ktorý hovorí o vzkriesení Jairovej dcéry.
Naozaj, naše životné cesty bývajú mnohokrát smutné a tmavé. Niekde sa rozpadáva rodina a pritom manželia začínali šťastne a radostne. Hrozbou moderného života je strach, neistota a pocit úzkosti. Akoby sme sa nedokázali tešiť, tešiť z maličkostí. Akoby sme sa nedokázali radovať, pretože každú chvíľu čakáme, že sa niečo pokazí, zomelie. Tento svet a spoločnosť začína byť chorá.
Ak je v rodine niekto chorý tak, že mu hrozí nebezpečenstvo, tak ako v dnešnom príbehu u Jaira, ostatní členovia rodiny sú nešťastní. Z takého domu sa vytratí radosť, nie je čo oslavovať, všade visí ortieľ strachu, ustarostenosti. Všade visí ortieľ smrti. Čo na tom, že Jairus má vysoké postavenie, že je váženým mužom. Ako mu to teraz pomôže? Má to nejaký význam? Je bohatý, všetkého má nadostač, ale choroba je mocnejšia. Zomiera mu dcéra. No predsa je to aj na niečo dobré. Jaira práve nešťastie privádza k Ježišovi. „Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a keď Ho uzrel, padol mu k nohám a veľmi Ho prosil: Dcéra mi umiera, príď teda, polož na ňu ruku, aby ozdravela a žila.“
Jairus je ochotný prísť za Ježišom, padnúť na kolená a prijať Ježišovu moc. Aby došlo až k tomuto musel sa tento vysokopostavený muž vzdať vzdoru, ktorý podľa svojho postavenia mal prechovávať voči Ježišovi. Muselo to zájsť tak ďaleko, že mu zomiera dcéra. Muselo dôjsť k takémuto bodu života, kde už nepomôže postavenie, hodnosť, ani moc, majetok. Nezostáva nijaká iná možnosť, len sa skloniť a zúfalo prosiť.
Ako je to s nami bratia a sestry? Na to, aby sme aj my hľadali živého Krista, tak sa nemusíme dostať až na hranicu našich možností. Všetci poznáme našu povahu. Však? Kým sa nám darí, kým sme zdraví, mladí, nepotrebujeme Ježiša. Nepotrebujeme Jeho blízkosť a milosť. Je nepotrebný, všedný, neužitočný, nemoderný. Voláme k Nemu len v okamihu zlomu.
Tie ťažké dni sú pre nás veľmi dôležité, až potrebné. Slúžia na to, aby zosilneli ako hlasy zvonov inokedy potichu znejúci Pánov hlas, Pánovo volanie. „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení…“ (Mt 11,28) Všetky tie trápenia sú ako utkaná sieť, sieť Božej milosti, ktorú pre nás Boh púšťa do sveta, aby sme sa do nej zachytili. Palica, ktorej úder je bolestivý, ale je to palica dobrého pastiera, ktorou Pán svojich zaháňa do bezpečia. Len sa pozrime, akú veľkú prekážku zdolala v Jairovom živote choroba.
Nerobí Boh dobre a správne, ak zlomí niečiu pýchu? Keď premení jeho odpor, keď prinúti človeka sa skloniť? Lebo keď už pred Ním niekto kľačí, keď pred Neho niekto predstúpi, potom mu už nehrozí nebezpečenstvo. A toto sa odohralo u Jaira. Je zahanbujúce a smutné, že Boha hľadáme až vtedy, keď trpíme a sme nešťastní. Kde sme boli doteraz bratia a sestry? Nepotrebovali sme Ho? Nechýbal nám? Je smutné, že až keď sa v našom živote zamračí, zotmie, tak až vtedy si spomenieme na Boha.
No povzbudivé na tom je, že Pán nás príjme aj vtedy. V našom texte čítame o Ježišovi: „…a šiel s ním…“ Nehanbime sa za to, keď nás nejaké životné utrpenie privedie pred Ježiša. Radšej v tom viďme Pánovu nekonečnú lásku. Zahanbujúce je to, keď Pána opustíme opäť, keď sa rozjasní a začne sa nám dariť.
Nevieme ako ďalej plynul život Jairovej rodiny. Vieme len to, že v našom srdci bratia a sestry veľmi skoro hasne túžba po spoločenstve s Kristom. Len čo sa to zlé stratí, opäť zabúdame na Boha. Viete čoho znakom to je? Pravdepodobne toho, že to, čo nás ohrozovalo, ešte stále nebolo dostatočne silné a hrozné. Také, aby nás to skutočne donútilo padnúť na kolená. Asi potrebujeme nejakú silnejšiu ranu.
„Ešte hovoril, keď prišli ľudia od predstaveného synagógy so zvesťou: Už ti dcéra umrela, načo ešte obťažuješ Majstra?“ Prečo sa Ježiš neponáhľal, Prečo neprišiel skôr? Prečo? Prečo sa tak bolestne vrýva do ľudského srdca. Jairus nevie, prečo to veľké nešťastie. Ale kým dôjdeme do cieľa aj nám zaznie: „Neboj sa, len ver!“
Je to povzbudenie pre tých, ktorí sú znechutení životom, dostali sa do slepej uličky ako Jairus. „Neboj sa, len ver!“ To hovorí Ten, v koho prítomnosti nemá ani smrť svoju moc, ale je iba prechodným spánkom, ktorý prežiari sláva vzkriesenia, sláva večného života. „Neumrelo dieťa, ale spí.“ Prebudenie Jairovej dcéry je dôkazom toho, čo urobí Pán v posledný deň. Prinavráti späť naše rozvrátené spoločenstvá, ktoré rozdelila smrť.
Áno, takého mocného máme Pána. Tak čo sú oproti tomu tie naše trápenia, beznádeje? Aké je to úžasné a povzbudzujúce, keď nám sám Pán hovorí: „Neboj sa, len ver!“
Modlitba:
Keby sme aj mali ísť najhroznejšou búrkou, veríme že si s nami. Keď tou najtemnejšou nocou, aj tam vidíme lúče Tvojho svetla. Daruj nám silu na to, aby sme dokázali niesť každé bremeno tohto časného života. Nedovoľ, aby sme Ťa hľadali len v búrkach života. Pomáhaj nám Ťa vo všetkom nasledovať. Amen
Mgr. Monika Hlavinková Černeková
evanjelická a .v. farárka
Ilustračné foto: Aaron Burden on Unsplash
Zdroj tohto článku je ASLOZ na Slovensku a originál nájdete na lokalite https://asloz.sk/neboj-sa-len-ver/