Odpustenie
18. nedeľa po Svätej Trojici
„Kto odpúšťa priestupok, hľadá lásku, kto však opakuje vec, rozíde sa s priateľom.“
Pr 17, 9„Lepšie je zjavné karhanie ako skrývaná láska. Údery milujúceho sú úprimné, ale bozky nenávidiaceho sú klamné.“
Pr 27, 5 – 6
Bratia a sestry, milí čitatelia z ASloZ!
My, najstaršia už odchádzajúca generácia si spomíname nielen na úspechy v našej službe, ale aj omyly, či nedostatky, ktoré nás ako ľudí sprevádzali na ceste za Kristom. Nikto nie je dokonalý, preto sme sa snažili odpúšťať, ale aj sme očakávali, že nám budú chyby a omyly odpustené. V starobe má človek dosť času spomínať a premietať si dôležité situácie z prechádzajúcich rokov. Na internete jeden brat píše z lôžka sociálneho ústavu o svojich skúsenostiach, o radostných spomienkach, ale aj bolestných zážitkoch. Aj my sme na to podobne. Keď je človek na dôchodku má dosť času spomínať. Ak však bol, a je toho názoru, že nespravodlivo vylúčený na zenite života, je veľmi ťažké odpúšťať, ak vám bolo ublížené. Boli iste aj priestupky, ale oproti iným, čo tak nezavadzali ako my. Tým sa všeličo prepáčilo, lebo boli, príp. aj sú správne orientovaní, poslušní poddaní mocipánom, čo vyžadujú držať hubu a krok. Keď oni neodpúšťajú, hoci to v kázňach hlásajú, čo robiť, keď sa to ťažko nesie, v snoch spomienky prebúdzajú minulosť a ťažké je každodenné prebúdzanie do smutnej stareckej reality. O to ťažšie je, že niet ochoty odpúšťať, hoci rozchody boli nútené, bez nádeje návratu k tzv. priateľom…
Čítali sme dva texty z knihy Prísloví. V prvom (17, 9) nám znelo: „Kto odpúšťa priestupok, hľadá lásku, kto však opakuje vec, rozíde sa s priateľom.“ Je to praktické poučenie o tom, čo ruší, a naopak, čo podporuje lásku, priateľstvo, pekné medziľudské vzťahy. Narúša ich zdôrazňovanie chýb pretriasanie previnení, ich neustále pripomínanie. Pevný – stabilný vzťah k ľuďom nemožno budovať na tom, že ich kritizujeme. Jeden západoeurópsky štátnik povedal, že keď v rozhovore ukážem na druhého človeka prstom, zároveň tri prsty ukazujú na mňa. Určite, pre napredovanie je kritika potrebná, práve tak aj sebareflexia, schopnosť vidieť vlastné omyly. Platí to vo vzťahoch jednotlivcov aj medzi spoločenstvami.
Na stránkach našej cirkevnej tlače sa objavuje polemická diskusia, v poslednom čase už len jednostranné vyhlásenia, o tzv. charizmatickom hnutí, ktoré ohrozuje našu cirkev. Naozaj nežijeme v izolácii. Aj kresťania v našom spoločenstve, aj naša mládež je konfrontovaná s rozličnými vplyvmi. Prv, ako by sme sa zaoberali tým, v čom nás – našich evanjelických veriacich môžu iné spoločenstvá ohrozovať, zavádzať, v čom robia chyby, si však potrebujeme vážne položiť iné otázky: Ak sa vyskytujú prípady, že ľudia opúšťajú našu cirkev, pýtajme sa: Čo im u nás chýba? Kde sú naše nedostatky a pochybenia? (Prof. Theodor Dieter) Čo by sme mali my, v našej cirkvi meniť, reformovať – keď chceme byť cirkvou „semper reformarda“ – vždy nanovo sa obnovujúcou do podoby, akú ju Pán Boh zamýšľal? Keď ukazujeme prstom na iných, zároveň tri prsty ukazujú na nás. Kritické rozsudzovanie – aj v otázkach vierouky a praktického duchovného života je zaiste namieste. No nemenej aj sebareflexia, schopnosť vnímať naše nedostatky a ochota poučiť sa z nich. Potom ani iných nemusíme chápať predovšetkým ako ohrozenie, ale ako výzvu k tomu, čo je potrebné zlepšovať, napravovať u nás doma. Jeden konkrétny príklad: Keď sa pýtali evanjelikov, čo očakávajú od služieb Božích, zazneli odpovede: Chcem nájsť orientáciu. Chcem získať posilnenie, novú odvahu. Chcem si oddýchnuť od všedných povinností. Keď rovnakú otázku: S akým očakávaním idete na bohoslužby? položili kresťanom s tzv. charizmatickou zbožnosťou, odpoveď znela: Chcem stretnúť Pána. – Chcem sa stretnúť s Pánom Ježišom Kristom. Áno, je značný rozdiel, či idem na služby Božie s vedomím, že splním dobrý zvyk, že si trochu oddýchnem, vypnem, načerpám silu, alebo na ne prichádzam s očakávaním, že sa stretnem s Pánom Ježišom Kristom v Jeho slove, že budem v Jeho prítomnosti skrze duchovné piesne a modlitby.
Určite sú veci, ku ktorým by sme v teológii iných spoločenstiev mali oprávnene kritické výhrady. No zdôrazňovanie chýb, pretriasanie previnení, ich neustále pripomínanie nám nepomôže. Oveľa dôležitejšie sa je pýtať, v čom sú silné stránky týchto kresťanov, resp. kde sme my zabudli na to, čo nám je vlastné. Veď už spomínaný Martin Luther sa pri slávení bohoslužby zaoberal otázkou: Ako obstojím pred Bohom. Vo filme Luther je to umelecky stvárnené v scéne, kde sa pri pozdvihovaní kalicha pri slávení omše mladý kňaz Martin, vedomý si Božej prítomnosti, tak rozochvel, že z kalicha sa mu vylialo trochu posväteného vína. Luther vedel, že na službách Božích sa stretáva so svätým Pánom Bohom (por. ES 237). Nechcel prikrývať svoje previnenia – bol úprimný pred Bohom a On Mu dal spoznať svoju odpúšťajúcu lásku, ktorá borí múr previnení oddeľujúcich nás od Boha. Ako sa Kristus sklonil k nám, ako nám prvý vyšiel v ústrety, tak sa aj my máme skláňať k blížnym a vzájomne si odpúšťať. „Kto odpúšťa priestupok, hľadá lásku, kto však opakuje vec, rozíde sa s priateľom“ (Pr 17, 9). Z knihy Prísloví (27, 5n) sme počuli: „Lepšie je zjavné karhanie ako skrývaná láska. Údery milujúceho sú úprimné, ale bozky nenávidiaceho sú klamné.“ Pán Boh nám dáva znamenia, signalizuje, keď sa Mu naše správanie nepáči. V knihe Jóbovej (5, 17n) čítame: „Blahoslavený človek, ktorého Boh karhá; nepohŕdaj teda kázňou Všemocného. Lebo On raní, On aj obväzuje, On udiera, ale Jeho ruky aj liečia.“ Nepriateľ nám môže šepkať sladké slová a s úsmevom nás nechá kráčať zlou cestou. Rada skutočného priateľa, aj keby bola bolestivá, je najlepšia. Ježišova obeť na kríž je svedectvom, že o Božom priateľstve k nám nemusíme pochybovať. Ďakujme, že Boh nás nenecháva ísť do záhuby, ale aj napomínaním a trestom nás vedie k sebe, k rýdzemu, požehnanému životu.
Náš druhý kázňový text spomína údery milujúcich ako liek na bolesť, ale bozky nenávideného sú klamné. Staršia generácia kňazov sa pri stretnutí podľa slov apoštola pozdravovali svätým bozkom. My v našom čase ako po nich mladšie generácie sme už od toho upustili, možno aj pre to, že feminizácia našej cirkvi značne pokročila. No možno aj preto, že iste pokrytectvo tých, čo konali v zmysle upraveného príslovia Ora et kolabora, bolo po čase odhalené a niektorí vyzlečení z rúcha baránkov, v skutočnosti preoblečení vlci. Nielen bozky, ale aj zdanlivo priateľské gestá sa ukázali ako pokrytectvo, o čom máme žiaľ dostatok dôkazov. Hanlivé pomenovanie ľahších dám sa tak hodí pre niektorých ako preoblečenie za kamarátov… Smutne si uvedomujeme pravdivosť myšlienok z nášho textu, lebo údery milujúcich sme pochopili a odpustili, ale judášske bozky nás pália doteraz, lebo keď nás tzv. milujúci prestali biť, čo sa ešte dalo zniesť, o to viac nás bolia gestá nenávidiacich, čo buď zo strachu, alebo z karierizmu sa pridali k tým, čo hádzali na nás kamene, až kým nás najvyšším synedriom definitívne ukameňovali. Nech je im aj nám Boh milostivý. Amen.
Amen.
S použitím myšlienok Prof. Theodora Dietera, Filipa Susy a Ivana Ryšavého
Modlitba:
Pane Bože, ďakujeme, že Tvoja láska nie je naša ľudská. Falošnosť nás bolí, keď sme bezmocní proti zlobe a závisti, ktorá podlieha populizmu. Prosíme lieč nás, napomínaj, karhaj, ak treba aj trestaj nás, len sa nám neprestaň prihovárať, aby sme nezablúdili a nezišli na scestie – na cestu vedúcu do záhuby. Prosíme, dávaj nám odvahu a pokoru pýtať sa: Čo chýba našej viera a láske? Kde sú naše nedostatky a pochybenia? Aby sme sa vrátili na cestu pokánia a nasledovania Majstra a Pána. Ďakujeme, že to, ako nás Ty, Ježiši, máš rád, sa stáva vzorom a silou aj pre náš život. Tvoja láska vytvára priestor, aby sme navzájom prijímali, ako nás Ty prijal a dokázali sme si odpúšťať, ako si nám Ty odpustil. Amen.
Piesne: ES 648, 496
Mgr. Jaroslava Mišiaková Bálešová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto:Jon Tyson on Unsplash
Zdroj tohto článku je ASLOZ na Slovensku a originál nájdete na lokalite https://asloz.sk/odpustenie-2/