Požehnanie
13. nedeľa po Svätej Trojici
Neprekrúcaj právo cudzinca ani siroty a od vdovy neber šaty do zálohu! Pamätaj, že si bol otrokom v Egypte a že ťa odtiaľ vykúpil Hospodin, tvoj Boh; preto ti prikazujem, aby si toto konal. Keď budeš žať na svojom poli a zabudneš na poli snop, nevracaj sa vziať ho; nech ostane cudzincovi, sirote alebo vdove, aby ťa požehnal Hospodin, tvoj Boh, pri každom diele tvojich rúk. Keď budeš obíjať svoju olivu, neprezeraj po sebe vetvy; nech to ostane cudzincovi, sirote a vdove. Keď budeš oberať vinicu, nepaberkuj za sebou; nech to ostane cudzincovi, sirote a vdove. Pamätaj, že si bol otrokom v Egypte; preto ti prikazujem, aby si toto robil.
5M 24, 17 – 22
Milí bratia a sestry,
slová, ktoré dnes zaznievajú z Písma, sú staré tisíce rokov a predsa majú pre nás neuveriteľnú aktuálnosť. „Neprekrúcaj právo cudzinca ani siroty a od vdovy neber šaty do zálohu!“ – to je veta, ktorá odhaľuje srdce Pána Boha. Nie je to len právna norma, nie je to obyčajný spoločenský poriadok. Je to priamy pohľad do Božieho charakteru. Pán Boh je ten, ktorý sa zastáva slabých.
Pán Boh je ten, ktorý sa postaví na stranu tých, ktorí si sami pomôcť nevedia. A Pán Boh zároveň pripomína Izraelu: pamätajte, že ste boli otroci v Egypte. Pamätajte, že ste neboli slobodní, že ste nemali moc, že ste neboli nezávislí, že ste boli odkázaní na cudzie rozhodnutia. A pamätajte, že som vás odtiaľ vykúpil ja, Hospodin, váš Boh.
To, čo sa tu spája, je pamäť a konanie. Pán Boh hovorí: pamätaj, preto konaj. Skúsenosť, ktorú Izrael mal – skúsenosť otroctva, skúsenosť odkázanosti, skúsenosť vykúpenia – nemá zostať iba spomienkou. Má sa premeniť na skutok. A tým skutkom je ochrana cudzinca, siroty a vdovy. To znamená tých, ktorí v spoločnosti stáli na okraji, ktorí nemali moc, často žili v ohrození a závislosti od iných.
Keď Pán Boh prikazuje, aby Izrael nezabudol snop na poli, alebo aby nepaberkoval po vinici, alebo aby nevytriasol olivu do posledného plodu, v skutočnosti učí svoj ľud deliť sa. A nielen deliť sa z nadbytku, ale deliť sa zo žatvy, zo základného živobytia. To nie je charita v modernom slova zmysle. To nie je gesto štedrého darcu, ktorý rozdá to, čo nepotrebuje. To je každodenný spôsob života, v ktorom sa počíta s tým, že nie všetko, čo mám, je iba moje. Vždy tu má byť kúsok pre cudzieho, pre vdovu, pre sirotu.
Bratia a sestry, tu sa odhaľuje hlboká pravda: vlastníctvo nie je absolútne. Všetko, čo máme, je dar od Pána Boha. Pole, olivovník, vinica – to všetko je požehnanie od Hospodina. A keď viem, že som požehnaný, potom mám byť požehnaním aj pre iného. Bohatstvo, ktoré si človek stráži len pre seba, sa mení na kliatbu. Bohatstvo, ktoré sa delí, sa mení na požehnanie. Preto Pán Boh hovorí: nech to ostane cudzincovi, sirote a vdove, aby ťa požehnal Hospodin, tvoj Boh, pri každom diele tvojich rúk. Ako veľmi sú tieto slová aktuálne aj dnes.
Žijeme v dobe, kde sa často zdôrazňuje právo na vlastníctvo, na prácu, na úspech, na bezpečie. A to je dobré, to je dôležité. Ale popri tom sa stráca hlas tých, ktorí nemajú dosť. Zabúdame na siroty, na vdovy, na cudzincov – v prenesenom zmysle slova na všetkých, ktorí v spoločnosti stoja na okraji. To môžu byť chudobní, ktorí počítajú každé euro. To môžu byť utečenci, ktorí stratili domov.
To môžu byť osamelí starí ľudia, ktorých už nik nenavštívi. To môžu byť chorí, ktorí sú pripútaní na lôžko. To môžu byť deti, ktoré vyrastajú bez lásky a bez záujmu. Pán Boh volá svoju cirkev, aby bola spoločenstvom, ktoré nenecháva človeka napospas. A preto aj nám dnes znie slovo: pamätajte, že aj vy ste boli otrokmi. Možno nie v Egypte, ale v hriechu.
Pamätajte, že aj vy ste boli bezmocní, bezmocní voči smrti a zlu. A pamätajte, že aj vás vykúpil Hospodin, váš Boh, skrze Pána Ježiša Krista. To je naše svedectvo: boli sme otroci hriechu, ale boli sme vyslobodení krvou Božieho Syna. A preto máme konať. Preto sa máme deliť. Preto máme chrániť. Nie preto, že sme dobrí. Nie preto, že sme šľachetní. Ale preto, že vieme, odkiaľ sme prišli a kto nás zachránil. To je evanjelium premenené do praxe. Evanjelium, ktoré sa nečíta len v kostole, ale žije sa na poli, v dome, na ulici, v susedstve.
Bratia a sestry, keď Pán Boh hovorí: „Neprekrúcaj právo cudzinca,“ v skutočnosti volá k spravodlivosti. Spravodlivosť a milosť kráčajú spolu. Nie je to spravodlivosť slepá a tvrdá, ale spravodlivosť, ktorá hľadí na slabého a zohýba sa k nemu. To je obraz nášho Boha: Boh, ktorý sa skláňa. Boh, ktorý pamätá na siroty a vdovy. Boh, ktorý sa stará o tých, čo by boli inak zabudnutí. Nech sa nám teda tieto slová stanú základom života: pamätať na vlastné vykúpenie a preto konať dobro. Pamätať na vlastnú skúsenosť bezmocnosti a preto byť milosrdný.
Pamätať na Pánovo požehnanie a preto sa oň deliť. To je cesta, ktorou nás vedie Hospodin. V texte sme počuli: „Keď budeš žať na svojom poli a zabudneš na poli snop, nevracaj sa vziať ho; nech ostane cudzincovi, sirote alebo vdove.“ To je veľmi konkrétne prikázanie. Pán Boh ukazuje, že milosrdenstvo sa nemá diať len vo veľkých slovách, ale v každodennom živote. Vtedy, keď človek zbiera úrodu, keď pracuje, keď má možnosť brať všetko pre seba. Vtedy zaznieva výzva: nechaj aj pre iného.
To je veľká lekcia aj pre nás dnes. Nemáme možno polia ani vinice, ale máme svoj čas, svoje schopnosti, svoje prostriedky. A otázka znie: vieme z nich niečo ponechať aj pre iných? Alebo všetko strážime len pre seba? Svet nás učí, že musíme mať viac a viac. Pán Boh nás učí, že požehnanie prichádza, keď sa delíme. To, čo necháme pre iného, nie je stratou. Je to priestor, ktorý Pán Boh naplní svojím požehnaním. Kľúčovým slovom nášho textu je aj pamäť. „Pamätaj, že si bol otrokom v Egypte.“ To je pripomienka, ktorá chráni pred pýchou. Izrael sa nemal pozerať na cudzinca či vdovu zhora. Mal pamätať, že aj on sám bol kedysi bezmocný a odkázaný. A že jedine Božím zásahom bol vyslobodený.
Aj my máme pamätať, že sme boli otrokmi hriechu. Nemali sme sami silu vyslobodiť sa. Ale Pán Ježiš Kristus nás vykúpil, priniesol nám slobodu, otvoril nám cestu k večnému životu. Pamäť na Božie dielo, ktoré nás vedie k milosrdenstvu. Kto pamätá, že bol zachránený, vie sa deliť, vie odpúšťať, vie byť citlivý na potreby iných. Kto zabudne, ten ľahko zatvrdne a začne žiť len pre seba. Preto je pre cirkev také dôležité, aby nikdy nezabudla, že všetko, čo má, má z milosti. A z tejto milosti má rozdávať ďalej.
Bratia a sestry, tu je jadro posolstva: požehnanie neprichádza cez zhromažďovanie, ale cez dávanie. Nie tým, že všetko uchopíme pre seba, ale tým, že sa dokážeme podeliť. Takýto život je svedectvom o našom Bohu, ktorý sa sklonil k nám, keď sme boli slabí. A tak, ako On pamätá na siroty, vdovy a cudzincov, máme pamätať aj my. Nech sa teda toto slovo stane sprievodcom našich dní. Nech nás učí, že naše „pole“ nikdy nie je len naše. Že naše požehnanie je aj požehnaním pre iných. A nech nám dá silu, aby sme nikdy nezabudli, odkiaľ nás Pán Boh vyslobodil. Lebo kto pamätá, ten vie konať dobro. A kto koná dobro, ten kráča cestou, po ktorej Pán Boh sľúbil požehnanie. Amen.
Modlitba
Drahý náš Pane a Bože, ďakujeme Ti, že nás Tvoje slovo učí pamätať. Pamätať na to, že aj my sme boli bezmocní, odkázaní a hriechu oddaní, a predsa si sa nad nami zmiloval. Ďakujeme Ti za Pána Ježiša Krista, v ktorom sme našli vykúpenie a slobodu. Prosíme Ťa, nauč nás žiť v tejto pamäti každý deň. Chráň nás pred pýchou a sebectvom, aby sme nezabúdali na tých, ktorí sú slabí, osamelí a odkázaní. Daj, aby sme vedeli otvoriť svoje ruky i srdcia pre cudzinca, sirotu a vdovu, pre každého, kto potrebuje pomoc. Požehnaj, Pane, naše skutky, keď konáme dobro. Nech nie sú robené z vypočítavosti, ale z vďačnosti a lásky. Prosíme Ťa, aby naše spoločenstvo bolo miestom, kde sa cíti prijatý každý človek, kde nikto nezostane zabudnutý. Veď nás Duchom Svätým, aby sme sa nebáli deliť, odpúšťať a slúžiť. A daj, nech v našom živote je vždy zjavné, že sme Tvoje deti, ktoré žijú z Tvojej milosti a v Tvojej láske. Amen.
Bohu známa evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: Jacob Sangster on Unsplash
Zdroj tohto článku je ASLOZ na Slovensku a originál nájdete na lokalite https://asloz.sk/pozehnanie/