Božia vernosť
1. nedeľa po Veľkej noci
„Poďte, vráťme sa k Hospodinovi. On nás roztrhal, On nás aj uzdraví. On nás zbil, On nás aj obviaže. O dva dni nás oživí, na tretí deň dá nám povstať, aby sme žili pred Ním. Poznávajme, snažme sa poznať Hospodina! Jeho príchod je istý ako ranná zora; príde k nám ako dážď, ako jarný dážď, čo zavlažuje zem.“
Oz 6, 1 – 3
Milí bratia, milé sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Keď sa človek ocitne na mieste, kde nevládze ďalej, nezačne premýšľať o vzdialených cieľoch. Zameria sa skôr na návrat. Na návrat k tomu, čo je živé, dôverné a známe. Návrat k tomu, čo dokáže ešte zniesť, keď už vlastné sily nestačia. Práve taký návrat je témou dnešného kázňového textu. Slová proroka Ozeáša nie sú výzvou k nejakému skutku, ale je pozvaním ku vzťahu. Poďme, navráťme sa k Hospodinovi… – nie ako k sudcovi, ale ako k zdroju života. Návrat k Bohu nie je vyjadrením hanby, ale túžby po plnosti, ktorá presahuje všetko, čo si človek sám dokáže vytvoriť a zabezpečiť. Keď Ozeáš hovorí o uzdravení a oživení, nejde o metaforu pre bezbolestnú zmenu. Ranený, ktorého treba obviazať, je obrazom ľudu, ktorý prešiel skúsenosťou Božieho súdu. No súd nie je konečný, pokiaľ ešte zaznieva volanie k návratu. Prorok nepopisuje Pána Boha ako toho, kto trestá a potom, zľutujúc sa, zmierňuje. Predstavuje Ho ako Pána, v ktorom je aj v čase tvrdosti prítomná túžba priviesť človeka späť. Návrat je možný, lebo On zostáva verný svojmu milosrdenstvu. Nie kvôli zásluhe človeka, ale kvôli podstate Božej zmluvy. Ozeáš v tomto pozvaní spomína zvláštny časový obraz: „O dva dni nás oživí, na tretí deň dá nás povstať…“ Tento verš má vo svetle novozmluvného zjavenia zásadné miesto. V Kristovi sa tento obraz stáva telom. To, čo bolo v starozmluvnej nádeji obrazom Božej moci, sa vo vzkriesení naplnilo v plnosti. Kristovo vstanie z mŕtvych na tretí deň nie je len udalosťou, ktorá potvrdzuje Jeho božstvo. Je to čin, ktorý obnovuje nádej celého stvorenia. Preto je dnešná nedeľa pokračovaním veľkonočnej radosti, a práve preto sú slová proroka vhodné aj v tejto chvíli. Nádej na tretí deň nie je snaha ujsť pred realitou. Je to viera, že ani smrť nemá posledné slovo. To, čo sa v Ozeášovej reči týkalo Božieho ľudu, sa vo vzkriesenom Kristovi stáva základom novej viery pre všetkých. Nie v zmysle novej náuky, ale ako nový spôsob bytia pred Bohom. Prorok hovorí: Budeme žiť pred Ním. To znamená viac než len existenciu. Je to život v Božej prítomnosti, život obnovený, zachránený, nesený Božou vernosťou. Aby však človek mohol takto žiť, musí poznať Hospodina – nie ako pojem, ale ako osobu. Preto Ozeáš pokračuje výzvou: „Poznávajme, snažme sa poznať Hospodina!“ To poznanie nie je výsledkom štúdia, ale dôvery. Je to poznanie, ktoré rastie v srdci, ktoré sa otvára. Je to viera, ktorá nepotrebuje vonkajší dôkaz, ale rastie z osobného stretnutia. A keď Kristus hovorí: „Blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili,“ neodkazuje nás do neistoty. Hovorí nám, že viera má silu nás niesť aj vtedy, keď sa oko priamo nedotkne objektu viery.
Bratia a sestry, viera, ktorá nie je postavená na tom, čo je viditeľné, nebýva ľahká. No práve taká viera je podľa Pána Ježiša blahoslavená – nie preto, že by bola dokonalá, ale preto, že sa zrodila z dôvery. Nie je to viera bez otázok, ani viera bez bázne. Je to viera, ktorá v tichosti trvá aj tam, kde by iná už ustúpila. Apoštol Peter vo svojom liste píše, že viera, ktorá prešla skúškou, je cennejšia než zlato. A že aj keď teraz nie všetko vidíme, už teraz sa môžeme radovať „nevýslovnou radosťou, plnou slávy“. Táto radosť nie je hlučná. Je to tiché, ale pevné vedomie, že život má svoj zmysel, lebo je držaný Pánom Bohom. Keď sa vrátime k Ozeášovi, vidíme, že jeho výzva k návratu k Hospodinovi nestojí na hrozbe. Nie je motivovaná strachom, ale dôverou. Návrat je možný, lebo Pán Boh prichádza ako Ten, ktorý oživuje. A keď prorok hovorí, že Pánov príchod je ako zora, ktorá vychádza, a ako dážď, ktorý zavlažuje zem, používa obrazy, ktoré nesú v sebe hlboký pokoj. Zora neprichádza náhle. Svetlo sa rozlieva postupne. Dážď neprichádza ako blesk, ale ako trpezlivé naplnenie očakávania. Tieto obrazy môžeme vnímať ako Božie pôsobenie v našom živote. Nie všetko sa deje okamžite. Niekedy rastie viera pomaly, ako ranné svetlo, ktoré odkrýva veci, ktoré boli skryté. Niekedy prichádza obnova ako dážď po dlhom suchu. Prv len zvlhčí prach, no potom prenikne hlboko. Hospodin nepresviedča silou, ale necháva čas, aby sa v srdci zrodila odpoveď. Blahoslavená viera nie je schopnosť dosiahnuť veľké duchovné výkony. Je to vďačnosť, že môžeme veriť aj vtedy, keď nevidíme. Vďačnosť, že Kristus je prítomný aj tam, kde sa neukazuje viditeľne. Práve v tom je veľkonočné posolstvo aktuálne. Kristus je medzi svojimi, aj keď prichádza cez zamknuté dvere. Prichádza tam, kde sú ľudia zavretí, zneistení, opatrní. A keď prichádza, tak nevyčíta. Prináša pokoj. Jeho slová nie sú výčitkou, ale darom. „Pokoj vám.“ A tento pokoj sa dotýka aj tých, ktorí neboli v tej miestnosti. Aj tých, ktorí budú veriť po stáročia. Dotýka sa aj nás. A práve preto sú slová proroka Ozeáša dnes tak naliehavé. Lebo hovoria o návrate, ktorý je vždy možný. O návrate nie do minulosti, ale do spoločenstva s Bohom. V tom spoločenstve človek nachádza pokoj, ktorý mu svet nemôže dať. V ňom sa rodí poznanie, ktoré nie je výsledkom dôkazu, ale osobnej skúsenosti. Poznanie, ktoré mení spôsob, akým kráčame, akým sa rozhodujeme, akým dôverujeme. A tak aj my dnes stojíme pred výzvou: nie vykonať niečo veľké, ale znova sa otvoriť Pánu Bohu. Návrat nie je o návrate na to isté miesto. Je to posun vnútra smerom k Nemu. Je to ochota byť zasiahnutý Jeho pokojom, Jeho slovom, Jeho prítomnosťou. A tam, kde toto nastane, začína v človeku nový život. Nie nevyhnutne viditeľný navonok, ale pevný zvnútra. Život, ktorý sa dá uniesť, lebo je nesený. A to je základom tej blahoslavenej viery, ktorú Kristus požehnal. Viera, ktorá nevidí, ale dôveruje. Viera, ktorá neovláda, ale prijíma. Viera, ktorá poznáva, že aj v tichu možno žiť pred Bohom.
Bratia a sestry, blahoslavená viera nie je o výnimočných skutkoch. Je o postoji, ktorý sa v človeku rodí, keď zakusuje Božiu vernosť v každodennom živote. Niekedy v tichu, inokedy v čakaní. Často práve vtedy, keď nevidí odpovede. Kristus ju pomenoval ako blahoslavenú preto, lebo nesie v sebe požehnanie, ktoré presahuje zmyslové istoty. Nie je to útek pred realitou. Je to istota, ktorá zostáva, aj keď sa veci menia. Keď prorok hovorí: „Poznávajme, usilujme sa poznať Hospodina,“ nevytvára tým podmienku pre prijatie. Hovorí o ceste, ktorou sa viera prehlbuje. Poznávanie Boha nie je o informáciách. Je to o vnútornom pohybe, kde srdce vníma Pána stále jasnejšie. Ako ranné svetlo, ktoré nerozjasní krajinu v jedinom okamihu, ale postupne odkrýva kontúry. Takto pôsobí aj Pán v živote človeka, ktorý sa mu otvára. Táto viera sa v každom z nás vyvíja inak. Pre niekoho znamená hľadať dôveru po skúške. Pre iného niesť vernosť cez bežné dni. No v každom prípade je to viera, ktorú Pán Boh pozná. A to je dôležité – že viera nemusí byť veľká, aby bola skutočná. Stačí, že je pravdivá. A práve v tejto pravdivosti rastie jej blahoslavenosť. Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, je Pánom života. A kto Mu verí, začína žiť inak. Nie preto, že sa mu všetko darí, ale preto, že vie, komu patrí. Aj keď nevidí. Aj keď sa niekedy pýta. Viera nie je rezignácia. Je to cesta, na ktorej človek zveruje svoj život Hospodinu znova a znova. A z tejto dôvery pramení radosť, ktorú Peter vo svojom liste nazýva „nevýslovnou a oslávenou“. Aj my dnes môžeme túto cestu obnoviť. Aj my sa môžeme znova rozhodnúť dôverovať. Bez nutnosti mať všetky odpovede. Bez očakávania istoty. S vedomím, že On prichádza ako zora, ktorá sa rozlieva. Nie hlučne, ale spoľahlivo. Nie razantne, ale s mocou, ktorá premieňa vnútro. Nech nás preto slová proroka sprevádzajú aj v ďalších dňoch: „Poďme, navráťme sa k Hospodinovi.“ A nech v tomto návrate rastie viera, ktorá sa nehľadá v sebe, ale nachádza v Pánu Bohu. Lebo v Ňom je život, ktorý trvá. A blahoslavený je ten, kto Mu dôveruje. Amen.
Modlitba
Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti, že si medzi nás prišiel nie ako vzdialený Záchranca, ale ako Ten, ktorý sa dáva poznať v tichu viery. Ďakujeme, že aj dnes pozývaš každého z nás, aby sme Ti dôverovali aj bez videnia, a aby sme sa navrátili k Tebe ako k prameňu života. Prosíme, daj, aby Tvoje slovo nezostalo len v našom sluchu, ale preniklo do nášho srdca. Posilni našu vieru tam, kde slabne, prehĺb ju tam, kde je plytká, a upevni ju tam, kde je skúšaná. Nech v nás rastie viera, ktorá hľadá Teba viac než istoty tohto sveta, a ktorá sa necháva viesť Tvojím Duchom. V Tvojej prítomnosti, Pane, chceme zotrvávať aj v ďalších dňoch. Pomáhaj nám dôverovať, keď nevidíme, dúfať, keď necítime, a milovať, aj keď nerozumieme. Veď nás v tejto blahoslavenej viere až k Tvojmu dňu. Amen
Bohuznáma evanjelická a. v. duchovná
Ilustračná fotografia: Denisse Leon on Unsplash
Zdroj tohto článku je ASLOZ na Slovensku a originál nájdete na lokalite https://asloz.sk/bozia-vernost/