Jedine vierou
Najvrúcnejší vzťah k Bohu, čistú a úprimnú vieru sme tradične mohli vidieť na rôznych kontinentoch. Nepochybne veľa hlbokých a podnetných príbehov viery sa odohralo v Európe, avšak dnes je v tomto smere jedným z najlepších príkladov Afrika. V tejto cirkvi vidíme jednoduchý spôsob organizácie a riadenia, menej inštitucionálnych zvyklostí, menej hierarchie, menej rôznych majetkových či finančných vplyvov, ktoré často formalizujú vieru, resp. ju priamo a často nevyberaným spôsobom skúšajú v praxi. Naopak, vidíme tam viac dôvery, otvorenosti, úprimnosti a spontánneho konania.
To, čo je pre kresťana kľúčové, je práve živá viera, o ktorej sa niekedy vyjadrujeme aj ako o detinskej dôvere; je to priamy vzťah s Bohom – cez slovo Božie, cez modlitbu, cez pôsobenie Ducha Svätého.
Za socializmu bola formálne viera utláčaná, pričom intenzita sa líšila od regiónu k regiónu často v závislosti od horlivosti miestnych funkcionárov či nasadených agentov Štátnej bezpečnosti. Po tzv. nežnej revolúcii sme konečne získali aj náboženskú slobodu, slobodu vierovyznania. A zdalo sa, že všetko je konečne v poriadku, že teraz sa oživenie v cirkvi rozbehne naplno. Boli zároveň zverejnené rôzne príbehy utrpenia tých, ktorí chceli byť aj za minulého režimu verní – či už to boli spoločenské či kariérne obmedzenia, alebo dokonca aj priame prenasledovanie. A práve tieto príbehy a táto skúsenosť by mali kresťanov viesť k tomu, aby si vážili to, čo po Nežnej revolúcii získali. A aby začali život viery naplno rozvíjať.
Ako je na tom cirkev dnes?
Aký je však stav po 37 rokoch? V štatistikách počet kresťanov rapídne klesá, samotné cirkvi pripomínajú skôr hierarchické a direktívne organizácie, kde až príliš často a príliš dlho vidíme stále tých istých ľudí. Hlavný zdroj financovania cirkvi je zo štátneho rozpočtu, kde tie peniaze prúdia stále – či cirkev funguje dobre, či zle, či funguje morálne, alebo korupčne. Ak v médiách počujeme o cirkvi, počujeme to zvyčajne vo vzťahu k peniazom, nehnuteľnému či hnuteľnému majetku, vo vzťahu k politikom, podnikateľom, alebo v horšom prípade v súvislosti s nejakým škandálom. Aj dnes si mnohí ešte stále pripomínajú to, čo sa dialo za socializmu, ako boli niektorí ľudia prenasledovaní, avšak tieto spomienky vôbec neriešia príčiny súčasného stavu. Príčiny úpadku cirkvi, ktorý vidíme dnes majú totiž úplne inú príčinu.
Zatiaľ čo slovo Božie nás vedie k živej viere a k pravým hodnotám – pravde, spravodlivosti, láske a nádeji, ako aj k záujmu o druhú osobu, v cirkvi v lepšom prípade tieto atribúty vidíme len v teoretickej rovine. A v horšom prípade už ani tam – rôzne svetské náuky a vplyvy (psychológia, prosperita, marketing) sú totiž pre mnohých kazateľov atraktívnejšie a populárnejšie. V snahe sa udržať vo funkciách (a pri štátnych dotáciách) rôzni cirkevní funkcionári najskôr popierajú vieroučné zásady a následne aj samotné časti demokratického zriadenia, ktoré dalo cirkvi slobodu. Môžeme tu spomenúť obmedzovanie volebného práva voliť a byť volení, obmedzovanie práv cirkevných zborov, budovanie direktívnej a hierarchickej organizácie, obmedzovanie prístupu k informáciám či slobode prejavu všeobecne (v médiách či cirkevných grémiách). Voči farárom, ktorí voči týmto praktikám protestujú, sú vedené trestné stíhania a represie.
Úpadok cirkvi vedie k úpadku spoločnosti
Výsledkom je nezáujem o cirkev, úpadok počtu členov, ale čo je najhoršie, narastá počet tzv. vlažných veriacich, ktorí sa síce ešte formálne hlásia k cirkvi, ale ich život viery je minimálny alebo žiadny. V oveľa lepšom stave často nie sú ani tí, ktorí pravidelne navštevujú služby Božie. Pretože aj napriek tomu, že je zjavné, že cirkev sa vzďaľuje od svojho vieroučného základu a že vidíme snahy legislatívne či finančne obmedziť právnu subjektivitu cirkevných zborov, v podstate žiadnu konzistentnú reakciu z týchto cirkevných zborov nevidno. Otázne znie, prečo je to tak – vedia vôbec, na akých základoch je naša Evanjelická cirkev postavená, vedia, aké sú kľúčové atribúty viery?!
Dovolím si tvrdiť, že to, čo vidíme v cirkvi, sa následne – podľa rovnakého scenára – deje aj v spoločnosti. Ak upadá cirkev, upadá aj spoločnosť. Ak sa svojím poslaním míňa cirkev, míňa sa ňou aj spoločnosť. Ak stratíme demokraciu v cirkvi, to isté hrozí aj v spoločnosti. Aj sa toleruje neprávosť, korupcia a zvrhlosť v cirkvi, zvyčajne všetky tieto problémy začnú otvorene a vo veľkom trápiť aj spoločnosť. Je už takým pravidlom, že cirkevní funkcionári nehryzú ruku, ktorá ich kŕmi, a tak sa ani veľmi nevyjadrujú k nešvárom a problémom v spoločnosti. A ak sa vyjadrujú, tak iba k témam ktoré sú všeobecného charakteru, kde sa zvyčajne pridajú k niektorému z hlavných prúdov. Znova tak, aby si nepohnevali tých, ktorí sú, alebo ktorí sa môžu dostať k moci.
Samotnú spoločnosť charakterizuje silný individualizmus až egoizmus, prospechárstvo a zameranie na materiálne veci a pôžitky. Vidíme mimoriadny záujem o spoločenské uznanie, prestíž a slávu – samozrejme, tú osobnú, svetskú, nie Božiu. Človek sa v podstate stavia do pozície Boha, ktorý všetko má, všetko môže. Ktorý má kontakty, ktoré mu umožnia všetko, čo chce. Samozrejme, tak žije iba úzka skupina ľudí, avšak táto toxická (egoistická) filozofia sa v rôznych formách tak intenzívne popularizuje, že má veľmi veľa podporovateľov, moderne by sme mohli povedať followerov.
A v podstate má svojich podporovateľov aj v cirkvi. V tomto prípade ide o ľudí, pre ktorých je cirkev len prostriedok, ktorým na cirkvi v skutočnosti nezáleží – tá pre nich predstavuje len zdroj peňazí (zo štátu či zo zborov), prístup ku kšeftovaniu s cirkevným majetkom, lukratívne kontakty na politikov či podnikateľov a pod. Prípadne, ako sme to opakovane mohli vidieť v minulosti, takáto cirkevná funkcia často predstavuje len odrazový mostík do svetskej politiky, kde sa naplno odhalia motívy a ciele týchto ľudí…
Čo je dnes (a stále) úlohou cirkvi
Táto skupina egoistických „polobohov“ má zvyčajne len malé pochopenie pre problémy bežných ľudí, ktorým veľmi rýchlo rastú životné náklady, a to až do tej miery, že sú nútení často mať dve aj tri zamestnani, resp. pracovné úväzky. Nemajú čas a energiu ani na rodinu, ani na cirkev. A práve tam, kde by pri týchto unavených a vyčerpaných ľudí mala byť cirkev podporou, tam na plnej čiare zlyháva. V tomto kontexte totiž cirkevné kauzy, legislatívne obmedzenia, komplikované hierarchické riadenie a nezmyselné (povinné) finančné požiadavky nepredstavujú riešenie, ale naopak: ďalšiu záťaž, o ktorú títo ľudia vôbec nemajú záujem…
Čo je teda za úpadkom cirkvi, ale aj spoločnosti? Aká filozofia, aké príčiny? Čoho sa bojíme a čo reálne škodí?
Ak sa chceme zamyslieť na príčinami tohto stavu, môžeme sa inšpirovať názormi ľudí, ktorí na tieto problémy poukazovali už skôr.
V roku 1985 napísal americký mediálny teoretik a kultúrny kritik Neil Postman knihu s názvom „Amusing Ourselves to Death“ (v českom preklade vyšla ako Ubavit se k smrti). V úvode k tejto knihe analyzuje a porovnáva dve najznámejšie dystopie 20. storočia:
George Orwell: 1984 (vydané 1949)
Aldous Huxley: Koniec civilizácie /„Brave New World“ (vydané 1932):
- Orwell sa bál, že zakážu knihy. Huxley sa bál, že dôvody na zakazovanie kníh nebudú, pretože ich nikto nebude chcieť čítať.
- Orwell sa bál, že nás pripravia o informácie. Huxley sa bál, že nám bude dané toľko informácií, že upadneme do pasivity a egoizmu.
- Orwell sa bál, že sa staneme publikom bez práva na výber. Huxley sa bál, že pravda sa utopí v mori ľahostajnosti.
- Orwell sa bál, že sa staneme jednorozmernou kultúrou. Huxley sa bál, že sa staneme triviálnou kultúrou, ktorá sa zaoberá len pocitmi, flirtovaním a farebnými obrázkami.
- Stručne povedané, Orwell sa bál, že nás zničí to, čo nenávidíme. Huxley sa bál, že nás zničí to, čo milujeme.
Neil Postman tvrdí, že zatiaľ čo svet sa dlhé desaťročia desil naplnenia Orwellovej vízie (totalita, cenzúra, strach a bolesť), v skutočnosti sme v modernom západnom svete smerovali skôr k naplneniu Huxleyho vízie (a to ovládanie cez zábavu, rozkoš a povrchnosť). Názory dvoch vyššie spomínaných autorov zhodnotil takto:
- Orwell (1984): Strach a bolesť, cenzúra, zákaz kníh, odopieranie pravdy a informácií, diktatúra. Spoločnosť ničí to, čo ľudia nenávidia.
- Huxley (Koniec civilizácie): Zábava a rozkoš, zahltenie informáciami, smiech, ľahostajnosť, triviálnosť, ľudia milujú svoje zotročenie. Spoločnosť ničí to, čo ľudia milujú.
Tí, ktorí zažili „starý“ režim a ktorí zažili aj demokraciu, určite vedia, o čom Neil Postman hovorí. Nepochybne nesmieme podceniť ani jednu, ani druhú skupinu týchto ohrození. Potrebujeme správne zhodnotiť príčiny problémov, ktoré cirkev či spoločnosť trápia. Potom ich budem vedieť aj pomenovať a následne odstrániť (resp. ich vplyv aspoň eliminovať).
A prečo? Pretože kresťanská vierouka nás vedie k niečomu veľmi vzácnemu, a to je sloboda. Je to tá najvyššia forma slobody, a to sloboda od hriechu. Sloboda v Kristu. A rovnako sloboda je veľmi dôležitá aj pre ľudí vo svete, ktorí žijú v demokratickom zriadení, ktoré im aspoň určitú formu slobody garantuje.
Aj preto sme ako kresťania mali túto slobodu chrániť. Byť verní kresťanskej vierouke slovom aj skutkom – v každodennom konaní vo veciach bežných, ale aj vo veciach dôležitých, ktoré buď tvoria základy našej viery, alebo predstavujú skúšku, či tieto základy ešte poznáme a ako intenzívne sme ochotní za ne bojovať. A rovnakým spôsobom by si slobodu a demokratické zriadenie mali chrániť všetci občania Slovenskej republiky.
Jedine vierou
V dnešnej dobre máme iba veľmi málo toho, čo je isté. Slovensko trápi hospodárska recesia, vysoké ceny energií, podnikateľov vysoké daňovo-odvodové zaťaženie, nedostatok ľudí pre vybrané profesie, ale na druhej strane aj strach zo straty zamestnania.
V Európe sme až príliš preregulovaní, je tu až príliš veľa byrokracie, neexistujú rovnaké podmienky na podnikanie a vážnym problémom sú aj vysoké ceny energií. Neschopnosť spojiť rozvoj priemyslu a s ekologickým aspektom podnikania spôsobuje odliv firiem a kapitálu mimo Európskej únie, čo môže viesť k hospodárskemu úpadku a vysokej nezamestnanosti.
Vo svete sme zas svedkami vážnych vojnových konfliktov, ktoré nielen negatívne, ale aj nepredvídateľne ovplyvňujú hospodársky rast. Stále hrozí, že namiesto toho, aby sa tieto konflikty podarilo urovnať, sa ich intenzita zvýši a rozšíria sa aj do ďalších štátov. Vidíme až príliš veľa ideológie, chaosu a rôznych mediálnych protirečení, avšak iba málo racionality, ktorá by vedela smerovať k vzájomnej dohode a mieru.
V tejto situácii je zložité nájsť pravdu, spravodlivosť a pokoj.
Ale práve dnes a v tejto situácii vo svete, by sme mali svoju pozornosť o to viac smerovať k slovu Božiemu, k modlitbe a k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Pretože nepokoj, neistota a chaos tohto sveta je v ostrom protiklade k Božím zasľúbeniam, ktoré nám v tejto dobe ako jediné môžu dať pokoj, lásku a nádej. Ktoré sú aj v nepokojnej dobe často tým jediným ostrovom mieru, pokoja, stability a nádeje.
A práve o to viac dôležitá je úloha zvestovania slova Božieho, o to viac je dôležité, aby si cirkev skrze cirkevné zbory plnila svoje evanjelizačné a misijné poslanie. Zastavenie vieroučného a morálneho úpadku cirkvi môže preto byť nádejou nielen pre cirkev, ale aj pre celú spoločnosť.
Lenže je asi veľmi iluzórne čakať túto zmenu zhora. Aj preto je táto výzva skôr smerovaná na cirkevné zbory, resp. na všetkých evanjelikov, ktorým na cirkvi záleží!
Jaroslav Mervart
Ilustračné foto: Jon Tyson on Unsplash
Zdroj tohto článku je ASLOZ na Slovensku a originál nájdete na lokalite https://asloz.sk/jedine-vierou/