Nepovyšujeme sa v duchu
„Hľaďte, aby ste nepohŕdali ani jedným z týchto maličkých, lebo hovorím vám, že ich anjeli v nebesiach ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je v nebesiach. (11) Lebo Syn človeka prišiel spasiť, čo zahynulo. (12) Čo myslíte? Keby niekto mal sto oviec a jedna z nich by zablúdila, či nenechá tých deväťdesiat na vrchoch a nepôjde hľadať tú, ktorá zablúdila? (13) A keď sa mu ju podarí nájsť – veru vám hovorím, – väčšmi sa jej raduje ako oným deväťdesiatim deviatim, ktoré nezablúdili. (14) Tak nie je vôľa vášho Otca v nebesiach, aby zahynul čo aj len jeden z týchto maličkých”.
Mt 18, 10 – 14
Bratia a sestry v Pánovi!
Cirkev je spoločenstvo veriacich nielen dospelých, starších a starých ľudí, ale aj detí a mladých ľudí. Každé spoločenstvo ľudí ktorému záleží na jeho budúcnosti preto venuje zvláštnu pozornosť deťom a mladým ľuďom. Platí to dnes napríklad v športe, kde rodičia i športové kluby už od útleho veku priam „cepujú“ deti, aby z nich vyrástli majstri a šampióni. Každé spoločenstvo to robí podľa svojich predstáv, noriem a poznania, vediac, že deti sú jeho budúcnosťou.
Aj deti v spoločenstve veriacich treba chápať tak, že v nich je budúcnosť cirkvi. Detí sú tými, ktoré majú žiť ako „ratolesti na vínnom kmeni“, ako „údy tela Kristovho“, majú účasť na Božích dobrodeniach a čoskoro budú mať účasť aj na službe cirkvi. K tomu ich majú dospelí vedome viesť, učiť a vychovávať. V cirkvi máme poznať a cítiť za deti mimoriadnu zodpovednosť. Už aj preto, že sám Pán Ježiš ukázal na ich hodnotu, keď povedal: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského“.(Mt 18, 10) Ako kresťania vieme a so žalmistom vyznávame: „Ajhľa, dedičstvom od Hospodina sú synovia (i dcéry), odmenou je plod života“.(Ž 127, 3) O toto vzácne „dedičstvo“ sa máme starať s najväčšou pozornosťou a bdelosťou. Pán Ježiš hovorí: „Ko by prijal jedno takého dieťa v mojom mene, mňa prijíma“. (Mt 18, 5) Zároveň vyslovil prísne varovanie a napomenutie, ktoré učeníci a cirkev má mať vždy na pamäti: „Kto by však zviedol na hriech jedného z týchto maličkých, ktorí veria vo mňa, lepšie by bolo, aby mu oslí žarnov zavesili na šiju a potopili ho do morskej hlbiny“. (v.6) Nepredpokladáme, že by sme sa priamo v cirkvi stretli so zvodmi na hriech, ale iste je toto nebezpečenstvo aj v dnešnom svete stále aktuálne.
Otázka, ktorú si teraz otvorene kladieme je, či sa nestretáme s obchádzaním ďalšieho Pánovho slova, ktoré adresuje svojej cirkvi.
„Hľaďte, aby ste nepohŕdali ani jedným z týchto maličkých…“
Je zrejmé, že sa Pán Ježiš stretol s tým, keď dospelí deťmi pohŕdali, keď ich podceňovali a nejakým spôsobom deti zanedbávali.
Nechceme v tomto súvise hovoriť len o tých rodičoch, ktorí svoje deti neprijímajú a nedovolia im ani narodiť sa. Ani o tých, ktorí svoje deti a svoje rodiny opúšťajú, hľadiac iba na osobné ciele a prospech. Nielen v týchto vážnych hriechoch môžeme vidieť „pohŕdanie“ deťmi, keďže na ich záujem sa dospelí obyčajne nepýtajú a naň nemyslia. Plaču nenarodených, detí, alebo „sirôt žijúcich rodičov“ je okolo nás veľa. Pán Ježiš však aj nám hovorí, aby sme „nepohŕdali ani jedným z týchto maličkých“.
Pripomína nám, aký je postoj ku všetkým „maličkým“ zo strany nášho nebeského Otca. Hovorí o ňom takto: “ …lebo hovorím vám, že ich anjeli v nebesiach ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je v nebesiach“. Nebeský Otec chce život všetkých detí ktorým dal život, ktorých počatiu požehnal. Sú jeho dedičstvom. Martin Luther v tomto súvise povedal: „Kristus tu chce dôrazne pripomenúť, že Pán Boh veľmi usilovne dbá na deti a má ich veľmi rád, že im dal za sprievodcov a ochrancov mocné kniežatá, milých anjelov…“
Osobitne to dal Otec najavo v príchode a v diele svojho Syna, ktorý prišiel na svet preto, „aby sme život mali a hojne mali“. Ježiš vo svojom posolstve evanjelia svoju službu a poslanie dáva do súvisu práve s Tými najmenšími. Otec im dáva nielen anjelov k ochrane života, ale aj tým najmenším poslal Spasiteľa. „Lebo Syn človeka prišiel spasiť, čo zahynulo“.
Tento postoj Boha Otca a Syna je pre nás povzbudením, ale aj príkladom pre naše konanie a dôvodom, aby sme „nepohŕdali maličkými“. Preto Pán Ježiš stavia pred nás príklad dobrého pastiera, ktorý chráni celé stádo oviec a nechce stratiť z neho ani jednu jedinú ovečku. Laždú jednu, či už malú, alebo zblúdilú hľadá a chce zachrániť a priviesť do svojho nebeského košiara. Preto opäť na tomto mieste spája aj svoju pastiersku úlohu a poslanie predovšetkým s deťmi, s „maličkými“, teda s tými, ktorí potrebujú osobitnú pomoc a ochranu.
Bratia a sestry!
V cirkvi máme cítiť a uvedomovať si túto duchovno-pastiersku úlohu aj my všetci. Duchovní pastieri, ale aj všetci rodičia. Obzvlášť tí, ktorí vedia, že skrze Krst svätý sa ich deti stali aj deťmi Božími a dedičmi kráľovstva nebeského. Samotný Krst svätý znamená posvätenie a povolanie k plneniu trojnásobného úradu, ktorý sme prijali za príkladom nášho Pána. Ide o „úrad“ kňazský, kráľovský a prorocký.
Kým sme a žijeme v tomto svete vždy nám hrozí možnosť poblúdenia, „stratenia sa“ na cestách toho sveta. Dospelí, rodičia a krstní rodičia spolu s duchovnými majú byť preto „strážcami“ svojich najmenších. Pripomínajme si úlohy „kráľovského kňazstva“ a úlohy vyučovať a duchovne vzdelávať, čiže plniť „prorocký úrad“ a úlohu.
Preto sa aj v tomto súvise vraciame k úvodnému napomenutiu Pánovmu: „Hľaďte, aby ste nepohŕdali ani jedným z týchto maličkých“. Je to napomenutie adresované priamo do stredu Jeho cirkvi. Nemusíme sa tomu diviť, alebo sa pohoršovať. Aj samotných učeníkov musel napomenúť: „Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im…“. I keď evanjelisti nespomínajú konkrétne dôvody, ktoré učeníkov viedli k takému postoju, je zrejmé že deti určitým spôsobom podceňovali. Akoby učeníci svojím postojom chceli povedať: „Deti k Ježišovi nepatria, lebo nemôžu pochopiť Jeho slovo, Jeho učenie. Nemôžu rozumieť tomu, čo Pán hovorí, čo koná a čo žiada“.
Musíme povedať, že s podobným postojom sa bežne stretáme u nasledovníkov Ježišových aj dnes. Vtedy napomína aj nás, dnešných učeníkov a nasledovníkov. Mnohí, zdá sa, považujú deti za nie dosť „múdre“ zrelé a vyspelé, aby pochopili evanjelium, aby mu rozumeli, prijali ho a tak v Ježiša verili a milovali Ho.
Rodičia, keď majú deti prihlásiť na náboženskú výchovu a výučbu neraz hovoria, že „na to majú deti ešte čas“, lebo sú beztak preťažené. Na služby Božie ich neprivádzajú s odôvodnením, že si po náročnom týždni a aktivitách potrebujú pospať a oddýchnuť. Sami ich neučia poznať Desatoro, rozoznávať dobro od zlého, alebo modliť sa a nedokážu si nájsť čas ani na ich pohladenie, na dobré slovo a rozhovor o otázkach, ktoré deti často kladú, najmä keď sa týkajú viery a vzťahu k Pánu Bohu.
Keď sa pozeráme na účasť detí na službách Božích a pri rôznych stretnutiach cirkvi, vidíme často iba malé „ostrovčeky“ detí a mládeže. Nie mnohých dnes krstíme a ešte menej je tých, ktorí sú v cirkvi privedení k správnemu poznaniu a vyznaniu o Pánu Bohu, Ježišovi a cirkvi vôbec. Ešte povážlivejšia situácia je v tom, že sa nám dlhodobo stráca aj pokonfirmačná mládež. Je zrejmé, že v mnohých rodinách a cirkevných zboroch sa trojnásobný „úrad“ zanedbal, alebo sa nekonal dostatočne.
Možno sa v tomto súvise pýtať, či bohoslužobná prax, ktorá sa zaužívala v cirkevných zboroch už celé desaťročia, ale najmä po príchode náboženskej slobody je biblicky správna a opodstatnená.
Opakovane na mnohých miestach vidíme, ako sa vylučujú deti zo spoločenstva cirkvi zdanlivo zbožným a rozumným spôsobom. Deti, ktoré rodičia privedú na služby Božie dostanú na úvod požehnanie a zo spoločenstva viery sú odvedené.
Jediné odôvodnenie je, že deti nerozumejú tomu, čo sa na službách Božích deje. A čo sa na nich deje?- Spieva sa liturgia, spievajú sa piesne, znejú modlitby, káže sa evanjelium, čítajú sa biblické texty.
Deti sú však poslané, alebo odvedené niekde do zborovej miestnosti, kde sa hrajú, vystrihujú a maľujú si obrázky – to v tom lepšom prípade – v horšom sa nudia, alebo sa hrajú hry, alebo futbal. To sa opakuje znova a znova a výsledok je, že prejde čas ich mladosti a nepoznajú našu liturgiu, nepoznajú naše krásne piesne, nevidia sa modliť otcov a matky, nepočujú slovo Božie a zvesť zákona ani evanjelia. V kostole na službách božích sa cítia cudzo a naozaj nevedia „čo sa to tam deje“ a nevidia dôvod, aby do spoločenstva veriacich opätovne prišli. Nič nebráni duchovným, aby sa niekoľkými vetami osobitne prihovorili slovom Božím aj deťom, aj keď je to ťažšie v príprave. Deti ľahko spoznajú hodnotu toho, čo sa im ponúkne. Nie sú naivné, ani hlúpučké. – Iste sa môže stať, že niektorým „veciam“ neporozumejú. Vtedy kladú otázky a rodičia a starí rodičia majú skvelú príležitosť v rodine, v domácnosti, vysvetliť nepoznané a svedčiť o tajomstvách Božích.
Nepotrebujeme kopírovať prax iných cirkví, ktoré deti z bohoslužobného spoločenstva neodvádzajú a nevylučujú, keď máme možnosť „piť vodu z vlastnej studničky“. Rodičia, ktorí prichádzali k Ježišovi prinášali k Nemu aj svoje deti. Izraelské rodiny takto fungovali celkom bežne.
Samotná prítomnosť a pohľad na mnohé „zblúdilé“ a „stratené ovečky“, na maličkých, ktorých chce Pán prijať a požehnať tu i potom vo večnosti by nás mal viesť k pokániu a k hľadaniu odpovedí na vážne otázky. Nebránime naším rozumkovaním sami prichádzať „maličkým“ k Ježišovi v jeho slove a v sviatostiach? Nepohŕdame tými, ktorých Pán Ježiš dal za príklad svojím učeníkom? Nepovyšujeme sa v duchu nad „maličkých“, podobne ako sa to deje vtedy, keď prídu do spoločenstva tí, ktorí sú „dôstojní, vznešení a velební“ ? Pán Ježiš nás všetkých povoláva k nasledovaniu a takému konaniu, aby „nezahynul čo aj len jeden z týchto maličkých“. Skúmajme, čo je milé Pánovi, aby sme mali účasť na radosti v spoločenstve cirkvi v časnosti i vo večnosti. Amen
Modlitba
Milý náš Pane, ďakujeme Ti, že nás prijal v Krste svätom za Božie deti a dedičov tých najvzácnejších sľubov, ktoré si dal svojej cirkvi. Povolávaš nás do svojej služby a poveruješ nás rozličnými úlohami vo svoje cirkvi. Dnes myslíme zvlášť na službu naším „maličkým“. Daj nám múdrosť zhora, aby sme nimi nepohŕdali a našimi postojmi ich nevylučovali z bohoslužobného spoločenstva cirkvi a nebránili im byť tam, kam Ty prichádzaš s mnohými darmi Ducha Svätého. Popraj nám odvahu viery a radosť z každej nájdenej ovečky pre Tvoje kráľovstvo. Napokon nás priveď Ty sám tam, kde budeme môcť prebývať s tebou a všetkými veriacimi na veky vekov. Amen
Mgr. Ľubomír Batka, st.
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: unsplash.com/Pascal Habermann
Zdroj tohto článku je ASLOZ na Slovensku a originál nájdete na lokalite https://asloz.sk/nepovysujeme-sa-v-duchu/